Filmár Adrián Adamec: „Riadim sa heslom, že keď sa človek nebojí, tak to nie je ten správny nápad“

Ako si sa stal filmárom?
K filmu som mal vzťah už od malička. Človek pri ňom vie na dve hodiny na všetko zabudnúť a len sledovať príbeh. Fascinovalo ma, keď som si uvedomil, že prostredníctvom filmov niekto vytvára vlastné svety či živé sny. A potom to už bol večne boj. Človek na to, aby sa stal filmárom, potrebuje známosti a peniaze. Rozhodol som sa ísť si za svojím a neriešiť prekážky. Zatiaľ sa však ešte nepovažujem za filmára, povedal by som, že som v procese sa ním jedného dňa stať.

Čo by sa muselo zmeniť, aby si ním bol?
Určiť, kto je filmárom, je veľmi subjektívne. Veľa režisérov povie, že keď točíš filmy, môžeš sa ním nazvať. Niektorí sa na to zas pozerajú z profesionálneho hľadiska, že sa tým musí človek živiť. Pre mňa osobne to znamená dostať svoj film do kina – teda mať úspešný celovečerný film na veľkom plátne.

Čítajte viac >>> Petra Strapáčová, ktorá preplachtila Severný Tichý oceán a je držiteľkou titulu Jachtár roka: „Kedysi mi hovorili, že som antitalent na športy“

Ako si spomínaš na svoj prvý film?
Moje prvotné diela by som nazval skôr videami. Ich cieľom bolo naučiť sa niečo konkrétne, napríklad praktické alebo vizuálne efekty. Až posledné tri diela, čo sme vytvorili, považujem za filmy. Sú to príbehy, ktoré vznikli z nášho konceptu, napísali sme scenár, natáčali sme viacero dní a nasledovali sme klasickú filmársku cestu.

Vyštudoval si masmediálne štúdiá. Ako si vedel, ako vyzerá viacdňové natáčanie, či ako sa točí film?
Výhoda dnešnej doby je, že si môžete na internete nájsť napríklad Martina Scorseseho alebo Rona Howarda, ktorí vás to naučia. Priamo od vašich vzorov môžete počúvať ako začínali a ako tvoria. Ja zvyknem počúvať režisérske komentáre, neustále pozerám dokumenty zo zákulisia. Prevedú človeka všetkými oblasťami, čo robia jednotlivé tímy a prečo.

A potom sa človek učí praxou. Keď si napríklad človek prejde filmovou školou, tak si asi nevie predstaviť natáčanie bez klapky. Takmer všetko už ale vieme zosynchronizovať v postprodukcii. Keď každý deň preskočíte tých X klapiek, tak na konci môžete mať polku dňa natáčania k dobru. Časom zisťujeme, do čoho treba investovať energiu a prostriedky, a kde sa to neoplatí.

Pracujete bez rozpočtu, prostriedkov, len s tímom dobrovoľníkov. Fungujete inak, ako bežné produkcie?
Keď fungujeme takto, nikto nám nemôže povedať, že sa niečo nedá. Väčšina ľudí z nášho tímu nepochádza z praxe filmových škôl, takže si povedia, že jasné, ideme do toho.

V poslednom projekte sme napríklad točili s hercom Peťom Hudecom, ktorý má Downov syndróm. Nešlo o dokument, ale normálnu hranú rolu s akčnými scénami. Pri tom, aké sa u nás robia produkcie, si iba málo hercov môže povedať, že točili akčné scény. A niekoľkí ľudia mi povedali, že by sa do toho nepúšťali. Aj ohľadom sci-fi si niektorí scenáristi myslia, že také žánre sa u nás točiť nedajú, tak ich ani nebudú písať. My ale nie sme nijak zošnurovaní, nikto nám neurčil bariéry, ktoré by nás v konečnom dôsledku obmedzovali.

Máš rád výzvy?
Beriem to tak, že keď vám niekto povie, že sa niečo nedá, je to o dôvod viac sa do toho pustiť. Riadim sa heslom, že keď sa človek nebojí, tak to nie je ten správny nápad. Človek by mal mať strach z toho, ako projekt zrealizuje a či sa podarí. Občas diskutujeme, že je filmová situácia na Slovensku smutná, ale potom skončíme s tým, že je to fajn. Lebo v podstate nemáme konkurenciu, ktorá by išla tým istým smerom ako my.

Čítajte viac >>> Pilotka Sandra Sandtnerová: Výcvik, by som zvládla aj keby som mala tri roboty. Hnala ma motivácia

Ako si sa dostal k točeniu s hercom s Downovým syndrómom?
Petra Hudeca som spoznal ešte keď som do predošlého projektu hľadal herečky. Bol som na festivale Kračúň v Bánovciach nad Bebravou a tam som objavil Divadlo z Pasáže, ktoré sa venuje práci s hercami s mentálnym postihnutím. Veľmi ma očarili, je vidieť, že majú skutočne úprimnú lásku k tvorbe. Práve takí ľudia si podľa mňa zaslúžia byť na veľkom plátne, no bohužiaľ sa s nimi často hraná tvorba nerobí.

O čom bol tvoj posledný filmový projekt Neven?
Je to príbeh o malom chlapcovi, ktorý v dôsledku vojny stratí všetko pekné, čo v živote mal a nastáva dlhé obdobie temna. Potom ale nachádza novú nádej a zmysel pokračovať ďalej v neočakávanom priateľstve s malým robotom.

Námety vždy pochádzajú zo života, pri scenároch sa hovorí, že máš písať o tom, čo poznáš. Začíname tvoriť s nejakou emóciou. Toto sa začalo tak, že som mal ťažké obdobie, kedy som nevedel pustiť z hlavy určité veci a nedokázal som normálne fungovať, užívať si život. A teda aj Neven je príbeh o človeku, ktorý o veľa prišiel, ale nestráca nádej a eventuálne príde nový zmysel. Myslím, že v živote to tak má každý, striedajú sa obdobia, keď sa má zle a keď sa má dobre - ale nikdy sa to nezasekne iba na jednom mieste. A asi je to aj dobre, lebo zlé veci nás nútia, aby sme si viac vážili tie dobré.

Akých ľudí máš vo svojom tíme?
Začínalo sa to spolužiakmi zo základnej a strednej školy, ktorí boli rovnakí blázni ako ja. Je to pre nich vždy veľký zážitok, lebo to nie je ich bežná práca. Keď ľudia vidia tú atmosféru a dobrodružstvo, ktoré sa skrýva za produkciou, chcú sa pridať. Z filmu do filmu sa ozýva viac ľudí, prečítajú si o nás článok a prihlásia sa.

Skladateľ sa nám ozval sám od seba, aj nám zabezpečil jednu dôležitú lokáciu na natáčanie. Ako kaskadéra máme kamaráta, čo sa odjakživa venuje športom, motorkám a bojovému umeniu. Produkčná zas riadila rádio a ozvala sa nám, že ju fascinujú filmy a že to zvládne aj u nás na natáčaní. A samozrejme, potom máme aj zopár profesionálov. Na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí chcú tvoriť a aj to vedia robiť veľmi dobre. Len nie vždy tu na to sú projekty alebo tímy, ktoré by ich lákali.

Ako teda bez rozpočtu všetko platíte?
Všetko platíme zo svojho. Berieme to tak, že ako ide niekto na víkend na chatu, tak my investujeme do filmu. Niekto zaplatil benzín, niekto zas stravu. Techniku vždy nejak vyskladáme, kameramani väčšinou už majú nejakú svoju. Aj lokality máme často k dispozícii zadarmo, lebo sa ľuďom páčia naše projekty.
Kvôli výbuchom sme na natáčaní potrebovali dozor profesionálov a hasičov. Aj tých sme mali zadarmo – ani za benzín nič nechceli. Keď prídeme natáčať do malého mestečka, ľudia sú radi, že sa u nich niečo deje.

Získal si s tímom za staršie diela aj nejaké ocenenia?
S filmom Alternate, ktorý sme robili predtým, sme pobehali nejaké festivaly v Čechách. V Taliansku si ho pýtali do televízie aj na nejaké festivaly, rovnako v Japonsku. V Istanbule sme dva razy vyhrali. Je relatívne jednoduché film rozposlať a dostať sa na festival, ak máte vo filme niečo zaujímavé. Ocenenie som ale vždy považoval za príjemný bonus, nesústreďujeme sa na výhru. Celkový kreatívny proces tvorby filmu je odmena, musí to tak byť, lebo vie trvať aj dva roky, je to beh na dlhú trať. Keď vyhráte, aj soška často príde až o dva roky a človek je potom občas aj prekvapený, že odkiaľ mu niečo prišlo (smiech).

Asi tá najväčšia droga pre nás je vytvoriť zážitok pre divákov. To je to, do čoho sme sa zamilovali. Rozmýšľame, ako diváka zaujať, či máme dobrý scenár alebo nápad, či ho to dokáže v niečom inšpirovať.

Čítajte viac >>> Vizuálny umelec Ašot Haas: „Diváka sa snažím mierne vykoľajiť a ponúknuť mu iný uhol pohľadu“
 

Čo ťa momentálne živí, keď nie filmy?
Videohry. Pracujem v jednom indie štúdiu ako generalista. Strihám trailery, robím ozvučovanie alebo kontrolu 3D modelov, je to komplexná oblasť. Výhodou je, že som v podstate platený za to, aby som sa učil softvér, ktorý potom používam vo svojom filme.

Rád by som robil film full-time, ak sa jedného dňa naskytne možnosť. Nepáči sa mi však predstava komerčných projektov, ak tam ani štáb nechce byť. Pochádzame z prostredia, kde to robíme z vášne. Je pre mňa už ťažko predstaviteľné, že by som teraz išiel robiť niečo vyslovene pre peniaze.

Pamätáš si prvý film, ktorý ťa nejakým spôsobom očaril?
Určite to bol Indiana Jones, ešte keď som bol na základnej škole. Neuveriteľne som sa naň tešil, mal som veľké očakávania a dlhé mesiace som ním žil a pozeral som ho stále dookola. A potom som začal viac vnímať Stevena Spielberga ako režiséra a aj celý proces tvorby. Mal na mňa silný emocionálny dosah.

Čo človek potrebuje na to, aby sa z neho stal filmár?
Je to o kreativite a odhodlanosti tvoriť. Na začiatku som sa odhováral od toho ísť filmovým smerom, že na to potrebujem konexie, nie som z takých finančných pomerov, nemám filmovú školu. Ale inšpirovali ma príbehy mnohých filmárov, ktorí si našli svoju cestu. Tarantino sa napríklad živil tým, že predával VHS kazety. Rád sa o filmoch rozprával a je to vidno, lebo tie jeho sú založené primárne na dialógoch. Chrostophera Nolana nezobrali na filmovú školu, preto šiel študovať literatúru. Vďaka tomu vedel lepšie analyzovať štruktúru príbehu a priniesol do filmu celkom nový pohľad. Mnohí z nich začínali s málom, ale podarilo sa im mať veľký kultúrny dosah.

V čom nachádzaš sebarealizáciu?
Vidieť hotový film je absolútna eufória, z toho, že naša malá kreatívna armáda úspešne dobojovala. Že sme vytvorili niečo, čo predtým neexistovalo a čo sme si sami vymysleli. Už si ani nedokážem predstaviť život bez toho, aby som stále nad niečím nerozmýšľal alebo niečo netvoril.

Žiješ podľa vlastných predstáv?
Áno. Človek sa dostane do momentov, keď sa pýta sám seba, či robí správne rozhodnutia a či žije tak, ako by chcel. Pre mňa bol jedným z takých momentov minulý rok, keď mi kvôli nehode zomrel ocino. Pozrel som sa spätne na to, čo som zažil.. A uvedomil som si, že idem správnou cestou, nechcem nič zmeniť. Človek si môže povedať, že keby sa narodil v lepších alebo horších podmienkach bolo by to iné – ale v rámci svojich možností si stojím za svojimi rozhodnutiami. Nejsť na filmovú vysokú školu, ísť nejakou nevyšliapanou cestičkou. Neľutujem ani jedného kroku.