Vizuálny umelec Ašot Haas: „Diváka sa snažím mierne vykoľajiť a ponúknuť mu iný uhol pohľadu“

Kto je Ašot Haas?

Vizuálny umelec, ktorý sa rýpe v otázkach, ktoré ľudí veľmi nezaujímajú a snaží sa ich zobrazovať vizuálne.

V čom nachádzaš sebarealizáciu?

Vo výtvarnom umení. V rebríčku hodnôt je to, samozrejme, silná zodpovednosť. Veľmi ma napĺňa, keď môžem niečo zrealizovať pre ľudí a vidím, že im to niečo dáva. Dostanú novú inšpiráciu, myšlienku, energiu. Posuniem na nich svoj citový impulz, to ma najviac baví.

Kedy si sa začal cítiť ako umelec?

Prišlo to automaticky. Celá moja rodina sú výtvarníci. Vyrastal som v umeleckej komunite a vo výtvarných ateliéroch, obklopený ľuďmi, ktorí majú biznis založený na základe citových hodnôt. Môj otec bol šperkár, pradedo sochár, dedo architekt, jedna teta maliarka a druhá architektka.
Cítil som, že ich životy dosahujú iné rozmery a úrovne. Nemali klasickú robotu a zamestnanie, fungovali úplne inak. Nastúpil som na športové gymnázium, aby som zvládal svoju hyperaktivitu. Neskôr som sa však rozhodol, že budem pokračovať v rodinnej tradícii a prihlásil som sa na ŠUP-ku, čiže školu umeleckého priemyslu. Vo výtvarnej komunite som si postupne uvedomoval, že by to mohla byť aj moja cesta. Napĺňalo ma to duševne a chcel som napĺňať aj ľudí okolo seba. Pochopil som, že je fajn žiť s pocitom slobody. Ulietavam si na tom doteraz.

Keď sa spätne pozrieš na svoju tvorbu, si k nej láskavý?

Ranná tvorba je práve o hľadaní rukopisu. Občas prináša úsmev na tvári, nemal som toľko skúseností, je to prirodzené. Cítim v nej istú mieru naivity, ale je tam hrdinstvo. Mám tie veci odložené. Z každej série sa snažím ponechať si jedno dielo nielen pre ďalšie generácie, ale aj preto, aby som sa k nim mohol vrátiť, keď strácam energiu. Vidím, že sa to dá a pokračujem ďalej. Príde ďalší citový impulz.
 

Akú úlohu zohráva v umeleckej tvorbe talent?

Myslím si, že umelec potrebuje veľa energie a talentu mu stačí málo. Energiou sa totiž talent rozvíja. Ďalšia podstatné vec je kráčať zlatou strednou cestou a mať zodpovednosť. Chápem to tak, že moja tvorba je služba pre ľudí. Dielami chcem niečo povedať a zanechať odkaz. Uvedomujem si, že to musím urobiť tak, aby to diváci pochopili. Musím si k nim nájsť cestu, aby som ich dokázal vnímať a niektoré veci im napríklad dovysvetľoval prostredníctvom mojej tvorby. Zároveň k tomu potrebujem vlastný rukopis, aby som sa odlíšil.

Je ťažké si nájsť svoj rukopis?

Je to dosť komplikované, nakoľko v súčasnosti ukončí umelecké školy v Európe každý rok asi 40-tisíc výtvarníkov. Sú to maliari, fotografi, sochári a mladí ľudia, ktorí svoj život založili na citových hodnotách. Konkurencia je dosť silná. Nájsť si vlastný štýl je ťažké, ale možné. Zároveň potrebuješ byť v éteri, v dejisku. Pokiaľ nie si videný, akoby si neexistoval. Na dennej báze musíš prinášať niečo zo seba, niečo nové, aby bolo o tebe počuť. Taká je doba a je potrebné s tým vedieť pracovať. Aj preto je energia, ktorú do tvorby vkladáš oveľa dôležitejšia ako talent.

Ako tvoríš a premýšľaš o otázkach, ktoré ľudí veľmi nezaujímajú?

Mojou inšpiráciou sú knihy, skúsenosti, životné situácie, ale najmä doba, v ktorej žijeme. Fascinujú ma technológie, umelá inteligencia, kybernetika, roboty. Aplikujem ich do mojej tvorby. Inšpirujú ma témy, ktoré si bežne neuvedomujeme. Máme kadejaké aplikácie, ovládame roboty, snažíme sa dostať na Mars, ale nevieme spätne prerátať kružnicu. „Pí“ alebo Ludolfovo číslo je nekonečné číslo, matematická konštanta. Pracujem s témami ako je zlatý rez, Fibonacciho postupnosť a podobne. Keby sme si začali uvedomovať témy, ktoré boli na počiatku, možno by sa nám žilo jednoduchšie.

Ako by si svoju tvorbu charakterizoval?

Mám cit pre detail. Asi som ho zdedil po otcovi, ktorý ako šperkár poctivo vnímal detaily. Socha je vlastne akýsi zväčšený šperk. Pracujem dosť s abstrakciou. Každé dielo má svoju myšlienku, svoj zmysel a nesie nejaký odkaz. Mám veľmi rád, keď dielo môže komunikovať každý deň iný príbeh. Nemusí mať pri sebe text, aby ho divák pochopil. Samotné dielo by malo v prvom rade zaujať. Až potom divák začína zisťovať prečo, odpoveď hľadá v sebe, prípadne siahne po texte, nie naopak. Vizuál je u mňa na prvom mieste, text ho len doplní.
Robím s rôznymi médiami. Nie som len maliar alebo sochár, ale pracujem s kybernetikou, s videom a interaktívnym umením. Sám si niektoré technológie vyvíjam a vyrábam, mnohé sú jediné na svete. Zo samotného stroja sa tak stane jedinečná socha. Celé sa to vo mne prepája a mieša. To, čo vznikne, ide potom ako dielo na prezentáciu.
 

Vieš nám niektoré tie technológie opísať slovami?

Je ich naozaj mnoho. Sú to lasery, 3D tlačiarne, 3D skenery, vákuové pokovovanie, brúsenie, leštenie. Mám veľmi rád sklo. Je to jeden z najkomplikovanejších sochárskych materiálov na svete. Zároveň je to jediný materiál, vo vnútri ktorého sa odohráva dejstvo. Nemá obal ako kameň alebo plast, je transparentné, má svoju optiku a umelcovi dáva možnosť príbeh tvoriť priamo v jeho útrobách. Veľmi rád dávam veci do kontrastu. Diváka sa snažím mierne vykoľajiť z bežného vnímania a ponúknuť mu iný uhol pohľadu. Ako príklad uvediem moju laserovú harfu. Lasery snímajú pohyby diváka, na základe ktorých vzniká zvuk. Vytvoril som si na to softvér, ktorý mutuje zvuk do vizuálnej podoby. Je to interaktívne dielo, ktoré môže samotný divák ovládať a meniť.

Vzniká najprv nápad a téma alebo ťa osloví technológia a materiál, ktoré chceš použiť pri tvorbe umeleckého diela?

Dielo vzniká oboma spôsobmi. Podstatná je téma. Naraz realizujem viacero diel a pracujem s tým, čo ma v danom období baví. Keď mám chuť na sklo, pracujem s ním. V hlave mám viacero tém, ktoré mám rozpracované. Ako príklad uvediem Resonance of Sound. Nedávno som k tejto téme robil dielo postavené na hodinovej nahrávke komunikácie v rodine. Zvuky som pretransformoval do vizuálnej podoby. Pôsobí to ako fotografia, ale zároveň zaznamenáva okolnosti, v ktorej vznikla.

Čo ťa v procese tvorby baví najviac?

Keď sa moje diela vystavia a ľudia dostávajú energiu.

Akú úlohu má podľa teba umenie v spoločnosti?

Umenie a všetko, čo vzniká na základe citových hodnôt je potrebné na to, aby sme ako ľudia duševne prežili, aby sa z nás nestali stroje.

Je umenie na Slovensku podceňované?

Čistota vo výtvarnej a vizuálnej tvorbe nemôže byť komerčná. Aj preto umenie potrebuje prispievateľov a mecenášov. Malo ich odjakživa. Umelci sú tu na to, aby ľuďom istým spôsobom otvorili oči. Bez ich pomoci, budú zatvorené a odkázané na billboardy a sľuby. Na Slovensku nie je podpora umenia stále adekvátna. Ak zaujímavým konceptom a spôsobom zobrazenia života okolo nás nebude pomáhať, umelci stratia energiu. Výtvarníci zároveň musia hľadať cestu ako svoje myšlienky podať jednoducho a zrozumiteľne pre milovníkov umenia, ale aj bežných divákov. Nemali by totiž tvoriť pre kurátorov, ale predovšetkým pre ľudí.
 

Narodil si sa v Moskve, tvoj otec je Armén a matka Ruska. Prečo žiješ na Slovensku?

Mňa to tu baví. Sme tu jedna veľká rodina, malý štát, kde každý každého pozná. Nie je problém žiť hocikde, ale čím dynamickejšia krajina, tým väčšia konkurencia. Dnes sa dá žiť na Slovensku a vystavovať po celom svete. Pre mňa je to zároveň o zodpovednosti. Tu som vyštudoval, tu chcem tvoriť a odovzdávať ľuďom citové impulzy prostredníctvom mojich diel. Mám tu rodinu, je mi tu fajn.

Kde sa nachádzajú tvoje nosné diela?

Mám veľmi príjemný pocit, keď sú moje diela umiestnené na verejných priestranstvách, čiže majú kontakt s ľuďmi. V pražskom Florentine mám napríklad kybernetické interaktívne dielo Hodinky s vodotryskom. Mnohé sú v stálych zbierkach múzeí a galérií. Napríklad v galérii Nedbalka, ktoré zastupuje pilotných slovenských výtvarníkov, mám päťtonovú inštaláciu. To ma veľmi teší. Veľa diel mám v súkromných zbierkach. Zároveň mám svoju vlastnú zbierku, ktorou sa snažím podporovať súčasných mladých výtvarníkov.
Jeden z najdokonalejších spôsobov realizácie diela je pre mňa tzv. site-specific, čiže navrhnuté pre konkrétne miesto. Tvorím akoby v službách publika, spolupracujem s architektom a dávam istý zmysel priestoru. Preberám na seba zodpovednosť a dodatočne vysvetľujem miesto, pre ktoré dielo vzniká. Ako príklad uvediem site-specific inštaláciu CROPS, ktorá dotvára verejný priestor SKY PARK-u na Továrenskej ulici v Bratislave.

Žiješ život podľa vlastných predstáv?

Predstavy sa menia. Samotná cesta a tvorba sú pre mňa cieľom a zmyslom. Snažím sa žiť podľa vlastných predstáv aspoň na 80-90 %. Ak budem so všetkým spokojný, tak zhasnem a stratím sebareflexiu. Viem si každý deň urobiť iný.

Aké sú tvoje ďalšie ašpirácie? Čo by si chcel ešte dokázať?

Momentálne pracujem na vlastnej galérii. Bude to zároveň multifunkčný priestor, v ktorom budú prebiehať zážitkové stretnutia spojené s gastronómiou, ale aj interaktívne podujatia, divadelné predstavenia a výstavy. Budú sa tam stretávať dobrí ľudia. Je to pre mňa nový krok do budúcna a veľmi sa na to teším.