Tomáš Masaryk jedným životom prešiel, druhým sa vozí

Mali ste ako dieťa nejaký veľký sen?
Od malička som sa chcel venovať športu. Sto metrov od domu som mal futbalové ihrisko, na ktorom som trávil každú voľnú chvíľu. Na stenách v izbe som mal polepené plagáty hráčov – Holandské trio van Bastenovcov, to bolo moje (smiech). Túžil som sa stať profesionálnym futbalistom. V Holíči, odkiaľ pochádzam, som v dorasteneckom veku hrával za mužov. Neskôr, keď som po strednej škole šiel na Fakultu telesnej výchovy a športu, prestúpil som do Interu Bratislava.

Doštudovali ste úspešne?
Áno, vysokú školu som úspešne skončil, dokonca som mal už na stole aj viaceré ponuky z klubov zahraničí. Ale profesionálnym futbalistom som bol vlastne iba dva týždne.

Vašu kariéru ukončila vážna autonehoda. Pamätáte si, čo sa vtedy stalo?
Šiel som na futbalový tréning. Chcel som predbehnúť druhé auto, ale na ľavom zadnom kolese som dostal defekt. Pokúšal som sa zaradiť späť, ale na vozovke boli vyjazdené koľaje a preto moje auto vyletelo z cesty. Niekoľkokrát sa otočilo a mňa bočným oknom vystrelilo do vzdialenosti asi 40 metrov. Tam ma našli v kaluži krvi, to si už nepamätám, viem to iba z rozprávania.

Spomínate si na moment, keď ste sa prebrali?
V prvých momentoch mi to vôbec nedochádzalo, ale neskôr mi vraj dali tabuľku s abecedou a ja som po písmenách vyťukal: „Ste jednotky, zachránili ste mi život“, ale to som musel urobiť akosi podvedome, nepamätám sa na to. Mal som opuchnutú hlavu, ktorou som nedokázal pohnúť, zdvihnúť som mohol len ľavú ruku, aj to iba na niekoľko sekúnd, pravou som nehýbal, telo som neovládal, mal som poranené oči, rameno, pľúca. Úlomky šiesteho hrudného stavca som mal zapichnuté v mieche, preto som ochrnul.

Po niekoľkých dňoch vás previezli na rehabilitáciu do Kováčovej. Aké to bolo?
Tam som pocítil, aké to je byť na smrteľnej posteli. Bol som v stave, keď som iba ležal a chodili ma kŕmiť, umývať, pretáčať, aby som nemal preležaniny. Pol roka trvalo, kým som sa mohol posadiť do vozíka, ale aj tam som vydržal len päť – desať minút.

Takáto udalosť zasiahne celú rodinu. Aké to bolo pre vašich blízkych?
V tejto najnešťastnejšej udalosti v živote som mal jedno veľké šťastie. Viem, že nie je moderné to takto povedať, ale zachránili ma moji rodičia. Keby nebolo ich, tak som si istý, že dnes takto nefungujem. Keď človek zažije takúto traumu, pomocnú ruku hľadá u každého. Keď ju nemá, môže byť sám naladený ako chce, neurobí nič. Na druhej strane, ak okolie chce, ale ten človek nechce, tiež sa to nedá. Moji rodičia boli šťastní, keď u mňa videli snahu a chuť žiť a o to viac podpory mi dávali. Takto sme sa z toho spoločne po troche dostali.

 

Po pol roku na Kováčovej ste prišli domov.
Na Kováčovej, človek vidí podobné osudy, má pocit, že v tom nie je sám, zvykne si. Ale doma to bol šok. Bolo to zrazu úplne iné prostredie. Tam, kde si normálne chodil a fungoval sa teraz na vozíku nedostaneš, kým sa všetko prerobí na bezbariérové, stále ťa musia prenášať. A ďalšia vec boli najbližší, ktorí sa na teba chodili pozerať ako na dikobraza, že ako vyzeráš na vozíku, lebo to vtedy ešte nevideli. To tiež nepridávalo psychike.

Ako ste na tom boli psychicky?
Nie je to tak, že večer ideš spať a povieš si, že ráno budem OK. Tak to nefunguje. Trpezlivou prácou, pri ktorej sa ti niečo podarí a niečo nepodarí, bojuješ sám so sebou. Ale nemal som nejaké extra depresívne nálady. Jasné, že som bol dole, ale na to si musíš nájsť recept. Vždy som si hovoril: „Vydrž, makaj, bude lepšie.“ A keď sa k tomu s odstupom rokov vraciam, uvedomujem si, že mi zo všetkého najviac pomohol šport.
 

K športu sa ešte dostaneme, ale povedzte nám pred tým, koľko trvalo, kým ste si zvykli na vozík?
Dva roky trvalo, kým som na vozíku mohol ísť von. Pamätám sa, keď ma zobrali prvýkrát medzi ľudí do Auparku a mal som pocit, že aj kvetináče na mňa pozerajú. Zase zle. Postupne som musel prekonávať takéto skúšky. Hovorievam, že žijem dva životy. Jeden som behal a druhý sa vozím, lebo to je úplne odlišný svet.

Spomínali ste, že ste sa napriek vozíku k športu vrátil. Ako sa to stalo?
Po štyroch rokoch som sa spojil s ľuďmi z Paralympijského výboru. Oni ma registrovali, vedeli, že som „ten futbalista, čo mal nehodu“. Na prvom stretnutí sa ma pýtali, aký šport chcem robiť. Tak som im povedal, že chcem robiť taký šport, pri ktorom sa na vozíku maximálne fyzicky zničím. Nakoniec sme vybrali tenis. Hrám ho 14 rokov a doma mám 160 pohárov.

Tenis vás ale neživí.
Nie. Chcel som, aby to tak bolo, ale to sa nedalo. Platíš si štartovné, letenky, to stojí stovky eur a na turnaji vyhráš možno 200 eur. Plus dostaneš invalidný dôchodok na Slovensku, za ktorý môžeš kúpiť psovi granule na dva týždne a zvyšné dva týždne si hladná aj ty aj pes... Tam je tá matika jednoduchá. Ale tenis bol skvelý na spoločenský kontakt vo svete. Ako člen slovenskej reprezentácie som bol v Kórei, v Brazílii, Argentíne, v Portugalsku.
Stále som sa však rozhliadal po nejakej práci, až sa ku mne dostala ponuka jednej malej slovenskej firmy, ktorej vypadol manažér na medzinárodný obchod. Tá firma sa zaoberala obchodom s komoditami v oceliarskom priemysle, teda s ferozliatinami a kovmi. Tak som si povedal: „Prečo nie?“.
 

Vedeli ste do čoho idete?
Vôbec. Nevedel som čo to je ferozliatina, o čom je ten obchod a po anglicky som vedel povedať „ako sa máš?“ a že som hladný. Ale bol som tam rok a pol, telefonoval som so slovníkom, vetu som zosmolil na šiesty raz, ale šlo to. No po čase sa mi prestali páčiť niektoré pravidlá, ktoré tam platili, tak som sa rozhodol, že odídem.
Kým som odišiel, poslal som zahraničným firmám, s ktorými som spolupracoval, mail. Poďakoval som sa im za spoluprácu, chcel som v dobrom odísť. A na moje prekvapenie mi poslali asi šesť ponúk na sprostredkovateľskú činnosť. Malo to fungovať tak, že by som dohovoril obchod, ten by sa zrealizoval a ja by som dostal províziu. Sedel som nad tým, až som si jednu vybral.

A čo bolo potom?
Môj otec dodnes hovorí, že on by neurobil to, čo som vtedy urobil ja. Jedného dňa som mu povedal, aby ma odviezol na letisko do Viedne. Spýtal sa ma, že kam idem. Povedal som mu, že do Luxemburska. Spýtal sa, „s kým?“, povedal som mu, že sám, a že sa vrátim poobede.
Jednoducho som sa dohovoril s firmou v Luxembursku na stretnutí, pomyslel som si: „choď im povedať kto si a buď ti dajú šancu alebo nie“. Bol to môj najlepší krok, aj keď nechodím, lebo s tou firmou spolupracujem už 11 rokov.
Svoj príbeh rozprávam ako inšpiratívny rečník aj na rôznych podujatiach, snažím sa ľudí podporiť, motivovať. Zvyknem hovoriť takú myšlienku, ktorá súvisí aj s tým ako som získal prácu. Keď chceš urobiť nejaké rozhodnutie, ale máš strach a 3 týždne, mesiac nad tým dumáš: „Mám? Nemám? Čo by sa stalo?“ Ty tie 3 týždne strácaš, uteká ti čas. Naopak, keď sa rozhodneš, že toto by som chcela. OK, ideš to skúsiť a čo sa ti stane? Buď ti to vyjde alebo nevyjde. Nič viac. Ideš ďalej.

Prežili ste neuveriteľný príbeh. Môžete však povedať, že žijete život podľa vlastných predstáv?
Presne tak žijem, lebo robím presne to, čo ma baví. Tenis, obchod, ktorý ma živí, prednášky, na ktorých pomáham ľuďom. Z toho mám tiež dobrý pocit. Takže treba robiť to, čo nás baví a vtedy môžeme očakávať úspechy.