Tanečník Andrej Szabo: Život podľa vlastných predstáv je luxus, ale ja mám to šťastie

Čo vlastne pozícia vedúceho alebo prvé sólistu znamená a obnáša?
Byť jedným z vedúcich sólistov Baletu Slovenského národného divadla vnímam ako tú najväčšiu poctu, ktorá sa dá dosiahnuť v profesionálnej kariére v tanečnom umení na Slovensku. A čo to znamená? Od ranného vstávania na tréning a zodpovednosti udržiavať si svoje telo v stopercentnej kondícii cez komunikáciu až po základ mojej práce, teda vytváranie veľkých dramatických postáv.

Ako ste sa vlastne rozhodli stať tanečníkom, keďže o tom sa rozhoduje v skorom detstve?
V mojej rodine sa vždy pestovali kultúra a šport. Dedko hral na trúbku, mamina spievala v zbore, tatino bol futbalista, najprv aktívny a potom tréner. K tancu som sa dostal tak, že naša triedna pani učiteľka na základnej škole v Modranke viedla malý folklórny súbor. Tam sa ukázalo, že na to mám talent. Popri tom som robil všetky rôzne športy, najmä futbal. Taktiež som sa celkom slušne učil. Mama ma chcela skúsiť prihlásiť na gymnáziu, ale babka ma upozornila na to, že v Bratislave je škola, po skončení ktorej by som sa mohol venovať profesionálne ľudovému tancu. Nadchlo ma to a chcel som vyskúšať prijímačky. Prešiel som nimi a potom prišlo to ťažké rozhodovanie, či ísť na gymnázium, na ktoré ma takisto prijali, alebo skúsime tento umelecký odbor. Rozhodli sme sa pre umenie.

Mali ste už v detstve predstavu, že by ste mohli tancom aj živiť, alebo vás to vtedy bavilo skôr ako detský krúžok?
Deti bývajú často veľmi premenlivé v náladách, čo ich baví a čo nie. A tu sa prakticky dieťa musí v desiatich rokoch rozhodnúť, že tejto dráhe sa chce venovať. Aj keď ho balet alebo tanec počas rokov stále baví, kariéra v ňom si vyžaduje neskutočné množstvo rôznych druhov talentu. To často spôsobí, že v konečnom dôsledku tú školu dieťa niekedy ani nedokončí. Alebo keď aj dokončí, nemá potenciál uplatniť sa v profesionálnych súboroch.

Prečo to tak môže byť?
Na kariéru tanečníka vplýva mnoho fyzických predispozícií, napríklad dĺžka nôh či zatočenie kĺbov. Nehovoriac o tom, že tanečník musí mať dobrú pohybovú pamäť, aby sa v divadle vedel rýchlo učiť choreografie. A tá najdôležitejšia vec je psychika. Ja teda nepatrím k tým úplne najtalentovanejším, ale myslím si, že vždy som mal veľmi správne mentálne nastavenie na túto prácu. A to ma dostalo na vrchol. Byť na vrchole a byť jeden z tých vyvolených je veľké privilégium, pretože sa to mohlo v mnohých bodoch od desiatich rokov až po nástup do divadla zvrtnúť a mohol som dnes robiť napríklad niekde na právnom oddelení.

V čom je štúdium na konzervatóriu iné ako to, ktoré by vás čakalo na gymnáziu?
Štúdium na tanečnom konzervatóriu je veľmi špecifické a v ohľade disciplíny či prekonávania vlastného tela aj mysle už v tak skorom veku je na úrovni vojenskej školy. V puberte je ťažké udržať sústredenie. Tá škola tomu veľmi pomáha, pretože nás v tom najlepšom slova zmysle vždy držali veľmi nakrátko. Som veľmi vďačný práve tanečnému konzervatóriu za to, kým som, a že ma naučilo sa o seba starať absolútne samostatne.

Ako vyzerala vaša kariéra po konzervatóriu?
Moje ďalšie kroky viedli na menšie postgraduálne štúdium do Monte Carla. Najprv som tam chcel ísť na stáž na dva mesiace, ale po nich som dostal ponuku na štipendium na jeden celý rok. Čas, ktorý som tam strávil, mi vlastne veľmi otvoril oči. Aj zo športovej oblasti vieme, že špička na Slovensku často nie je ani 20 percent z toho, ako fungujú veľké športové alebo tanečné súbory v zahraničí. Po roku a pol som sa vrátil na Slovensko a spravil som konkurz do Slovenského národného divadla. Moja ďalšia kariéra postupovala od zborového tanečníka cez demi sólo, sólového tanečníka až po tú najvyššiu métu, na ktorej sa nachádzam teraz.

Nelákalo vás ostať v zahraničí? Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Život v zahraničí nie je pre každého. Cítil som, že môj skutočný domov je na Slovensku. A som rád, že som tu zostal. Poviem to tak neskromne, ale aj na Slovensku musí zostať niekto, kto udrží kvalitu a štandard. A je jedno, či to je tanečné umenie, alebo niečo iné.

Čo je na práci tanečníka najkrajšie?
Pre mňa je to vždy pocit po predstavení, a to z dvoch dôvodov. Ten prvý je radosť, ktorú môžeme odovzdať, alebo potešenie duše, pre ktoré väčšina divákov chodí do divadla. Druhý rozmer je fyzický. Pozná to každý, kto si ide napríklad zabehať alebo zaplávať. Vyplavené hormóny prinesú neskutočne krásny pocit zadosťučinenia aj pre telo. Človek sa cíti až v eufórii. A ja ten pocit naozaj zbožňujem. Má to potom aj opačný efekt, že potom nespím dlho do noci.

Aké pocity máte pred predstavením? Zmenia sa, keď vyjdete na javisko?
Je to také klišé, že pred predstavením som nervózny, ale len čo vstúpim na javisko, všetko to opadne. Nemusí to tak byť u každého. Niekto pociťuje naozaj veľké napätie a zodpovednosť počas celého predstavenia. Poznám aj kolegov, ktorí nemajú absolútne žiadny stres

Aký je to pocit, keď stojíte na javisku a celé hľadisko vám postojačky tlieska?
Je krásny. Ale musím úprimne povedať, že to nerobím pre tento pocit. Je síce nádherný, ale prchavý. Moja duševná potrava je to, keď ma diváci po predstavení zastavujú a chcú sa o ňom rozprávať. Chcú vedieť viac. Pýtajú sa na ďalšie predstavenia. To je pre mňa omnoho dôležitejšie ako samotný potlesk. Lebo potlesk je už len výsledok toho, že sa im predstavenie páčilo. Ale mňa vždy zaujíma, čo je ďalej.

Ktoré z postáv, ktoré ste stvárnili, vo vás zanechali najväčšiu stopu?
Postavy vnímam z pohľadu toho, či ma nejako posunuli ďalej v živote ako človeka. Kľúčové boli postavy, ktoré až filozofickým spôsobom zmenili môj pohľad na život, na medziľudské vzťahy, na vnímanie práce či rodinného prostredia, ktoré mi dali určitý nadhľad. Určite k takým postavám patril Onegin, čo je pre mnohých tanečníkov jedna z najkrajších postáv. Určite k nim patrí aj dosť kontroverzná postava Ivana Štvrtého Hrozného, ktorá býva málokedy inscenovaná. Ale ja som mal to šťastie, že som na začiatku mojej tanečnej kariéry vo veľmi mladom veku mohol tancovať obidve hlavné mužské postavy. Vtedy som na ne ešte nebol pripravený. Človek musí mať na určité postavy „odžité“, aby na javisku nielen hral, ale aj žil. Ale rád som tancoval aj milé postavy, napríklad Popolvára v réžii Jána Ďurovčíka. Nie je to typický balet, ale tanečný muzikál. Túto postavu som stvárňoval takmer desať rokov. Zaujímavosťou je aj to, že v deň druhej premiéry som mal prijímací pohovor na Právnickú fakultu Trnavskej univerzity, takže na ten deň naozaj nikdy nezabudnem.

Čo je na kariére tanečníka najťažšie?
Konzistentnosť. Vydržať. Byť disciplinovaný, každý deň dať telu to, čo potrebuje. Telo sa s vekom postupne prirodzene začína brániť a búriť. Je dôležité vedieť reagovať na telesné zmeny, ktoré prichádzajú s vekom a prispôsobiť tomu svoj tréningový proces. Často to musí byť zmena jedálnička, ako to bolo aj v mojom prípade.

Svojim deťom by ste túto kariéru odporúčali alebo by ste ich skôr odhovárali?
Toto je veľmi ťažká otázka. Úprimne, profesionálne tancovanie na tej najvyššej úrovni asi nie, pretože viem, čo to všetko obnáša. Hoci keby som videl, že majú extrémny talent, určite by som im v tom nebránil. Ale rozhodne by som odporučil, aby rodičia viedli svoje deti k tancu a pohybu ako takému. V tanci sa naučia držať správne telo, nehrbia sa, vypracuje im to základné svaly a motoriku, ktorú potrebujú aj v bežnom živote.

Čo tanečník robí po tanečnej kariére? Aký je váš plán?
Keď som nastupoval do divadla, staršia generácia tanečníkov bola zvyknutá na svoje výsluhové dôchodky a tento problém neriešili. Dnes je to iné, ale tanečníci sú obozretnejší a snažia sa už počas tanečnej kariéry myslieť na budúcnosť. Ja som sa rozhodol vyštudovať vysokú školu a mám bakalársky titul z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Chcel som pokračovať magisterským štúdiom, ale v divadle prišlo obdobie, keď sa mi naozaj začalo dariť a nedalo sa to skĺbiť so školou. Ale príde určite čas, keď si to dokončím. Nebudem sa však tajiť tým, že ma láka práca v médiách, v športovom odvetví.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Som na vrchole svojej tanečné kariéry, ale aj otcom dvoch úžasných chlapcov, Alexandra a Adama. Slovo voľný čas v mojom slovníku v podstate neexistuje. Ale teda keď nejaký je, tak si na reset hlavy zahrám videohry alebo prečítam dobrú knihu. Hlavne v našom povolaní potrebujeme vyrovnávať fyzickú a mentálnu stránku. No väčšina mojich koníčkov sa viaže k športu, či už pasívnemu alebo aktívnemu. Chlapci teraz rastú a rád sa s nimi hýbem vonku. Kopeme si spolu do lopty, onedlho by som ich rád zobral na korčule. Večer si rád pozriem športové prenosy.

Čo sa týka vašich snov, už ste si ich splnili alebo stále za nejakými smerujete?
Úprimne povedané, nie som veľký „snílek“. Moje ciele boli vždy úmerné mojím kvalitám a vždy som vedel, že mám v tanci svoje limity. To, že sa mi v kariére podarilo dosiahnuť až na post vedúceho sólistu, je do veľkej miery aj o šťastí. Človek vždy musí mať živote šťastie a ja som bol vždy v tom správnom momente posunutý o krôčik vyššie. Svoje tanečné sny som si na 90 percent splnil. Človek má vždy ešte nejaké sny, ale už ich beriem s nadhľadom. Bol by som za ne vďačný, ale mám odtancované toľko, že niekto by to mohol mať aj na štyri kariéry.

Žijete svoj život podľa vlastných predstáv?
Žiť život podľa vlastných predstáv je určitý luxus. A ja ho mám . Mal som obrovské šťastie, že som mal skvelých pedagógov, skvelých nadriadených v divadle sa mi v správnom momente dostalo posunutia na vyšší level, čo ma spravilo lepším aj šťastnejším. Tak som si mohol splniť svoje životné sny a ciele. A naozaj môžem s čistým svedomím povedať, že si žijem život podľa vlastných predstáv.