Neurologička Maren Urner: Magická formulka je digitálna sebarealizácia

Na internete surfujeme približne 30 rokov a „triumfálny pochod smartfónov“ sa začal pred 20 rokmi. Čo tento vývoj znamená pre náš mozog? Sme kvôli digitalizácii skutočne hlúpejší, ako tvrdia kritici?
Táto skepsa voči technológii je neopodstatnená. Digitalizácia nám umožňuje delegovať úlohy, preto máme viac času na iné veci. Napríklad pri odhalení a diagnostike chorôb pomáha umelá inteligencia. A keď zdravotníci potrebujú venovať menej času diagnostike, môžu ho použiť na vývoj lepších liečebných metód alebo majú dostatok času na starostlivosť o pacientov.

Takže hlúpnutie vôbec nehrozí. Problémom však môže byť, že náš mozog bude preťažený. Správna otázka teda znie: Ako môžeme tieto nástroje využiť na zlepšenie našich zručností a zvýšenie našej spokojnosti? Ako ich môžeme využiť, aby sme mali viac priestoru na sebarealizáciu?

A čo teda hrozba z preťaženia? Čo nám hrozí?
Keď som vyrastala v 90-tych rokoch neexistoval žiadny internet. Mali sme len televízor, v ktorom v noci nič nevysielali. Dnes žijeme „pod paľbou“ mediálneho obsahu. Okrem toho, že máme možnosť nekonečne scrolovať na platformách ako Facebook či Twitter, v ktorých časová os nikdy nekončí, majú aplikácie pop-up a push notifikácie. Tie sa ohlásujú pípnutím či vibráciou, takže si neustále vyžadujú našu pozornosť, čo z nás robí doslova závislákov.
 

Podľa Digital 2022 Global Overview Report strávia ľudia na internete v priemere sedem hodín denne. Z toho asi 2,5 hodiny trávime na sociálnych sieťach. Je teda smartfón najlákavejšou legálnou „drogou“ v histórii?
Je to možno trochu prehnané, ale áno používanie smatfónu môže viesť k závislosti. Už teraz poznáme niekoľko závislosti od digitálnych platforiem. Napríklad závislosť od online hier je už medicínsky diagnostikovaná, závislosť od internetu a sociálnych sietí vedci stále skúmajú.

Jednu vec však už vieme, že tak ako pri analógových závislostiach, akými sú napríklad nakupovanie a jedenie, tak aj pri digitálnych závislostiach sa aktivuje náš vnútorný systém odmeňovania a naše telo uvoľňuje hormón šťastia dopamín.

Vzrušenie z nových informácií, spokojnosť, že vieme, čo sa aktuálne deje, že na nás niekto myslí - to sú signály pre náš preťažený mozog, aby nám dal malú legálnu „dávku“. Mala som študentov, ktorí si zobrali smartfóny do kúpeľne a keď im pípla správa, prerušili sprchovanie.

Záleží na tom, ako a aký obsah konzumujeme?
Z čisto technického hľadiska, teda z pohľadu koľko si dokážeme všimnúť a koľko si náš mozog dokáže zapamätať, je na tom lepšie smartfón. Z neho si zapamätáme menej v porovnaní s počítačom. Spôsobuje to najmä menšia obrazovka a väčšie rozptýlenie.

Ale napríklad negatívne správy na mobilnom telefóne sú z obsahového hľadiska obzvlášť nebezpečné a vedú k fenoménu takzvaného doomscrolingu (nadmerné sledovanie negatívnych správ).

Prečo máme tendenciu doomscrollingovať?
Náš mozog reaguje na negatívne podnety rýchlejšie, lepšie a intenzívnejšie, ako na pozitívne podnety. Z evolučného hľadiska to dáva zmysel. Je to preto, aby sme vedeli primerane reagovať na potenciálne či reálne hrozby a prežiť.

Ale v časoch pandémie, vojny a klimatickej krízy to vedie k nadmernej až patologickej konzumácii negatívnych správ. Nielenže to znamená obrovský stres, ale môže to viesť aj k tomu, že upadneme do stavu „bezmocnosti“. Pretože sa nám na sociálnych sieťach zobrazujú správy, aký je svet zlý a v určitom momente sme presvedčení, že s tým nemôžeme nič robiť.
 

Akú rolu v tom hrá „Fear of missing out“ (strach z toho, že niečo zmeškáme) skrátene FOMO?
To je kľúčový faktor. Sme totiž spoločenské bytosti, chceme byť v kontakte s blízkymi a hľadáme uznanie. Na to sú určené sociálne médiá ako WhatsApp, Instagram či TikTok. Navyše tieto kanály radšej ukazujú prikrášlený svet – veľkolepé fotografie z dovolenky, dokonalý osí pás alebo perfektný sixpack či najnovšie tenisky. To môže viesť k frustrácii a pocitu, že nikam nepatríme.

V reakcii na to sa do popredia dostalo protihnutie „joy of missing out“ (radosť z toho, že niečo zmeškáme) skrátene JOMO, v ktorom ľudia zámerne odkladajú mobily a tešia sa, že im niečo chýba.

Zostáva nám teda – rovnako ako u závislých od alkoholu – abstinencia, vyhýbanie sa digitálnej konzumácii, aby sme sa vyhli závislosti?
Nie, nemyslím si, že toto je riešenie. Ak predpokladáme, že chceme žiť v liberálnej demokracii, potrebujeme informovaných občanov. Čarovnou formulkou je digitálna sebarealizácia. Musíme sa naučiť, ako lepšie chrániť náš mozog – filtrovať a triediť digitálny obsah. Treba vedieť, čo si zaslúži našu pozornosť a kde už je náš mozog manipulovaný marketingovými a technicko-psychologickými trikmi.

Ako dosiahneme digitálnu sebarealizáciu?
Univerzálny vzorec neexistuje. Digitálna sebarealizácia je vyčerpávajúci a celoživotný proces. Cieľom je získať späť kontrolu. Prvý krokom je urobiť „inventúru“, podobne ako keď sa snažíte zmeniť stravovanie. Musíme analyzovať ako a čo konzumujeme a aj kedy a ako dlho.

Druhým krokom je položiť si otázku, čo je pre mňa dobré a čo nie. Čo chcem na používaní médií zmeniť, aby sme sa mohli viac sústrediť.

Tretím najťažším krokom je vytvorenie nových návykov a vyčleniť si dlhší čas na regeneráciu mozgu.
 

Aké zvyky máte na mysli?
Ide o to, aby sme sa vyhýbali rozptýleniu. Pomôžu nám s tým zmeny v nastavení telefónu, ako napríklad stlmenie vyzváňacích tónov či obmedzenie alebo úplné vypnutie upozornení na správy. Tiež nastavenie pevných časov, kedy budeme digitálne zariadenia používať. Pracovné maily, ktoré sú preposielané na naše telefóny by mali dostať automatickú odpoveď, ktorá by mala obsahovať naše otváracie hodiny, teda čas, kedy sme dostupní.

Všetky tieto opatrenia majú rovnaký cieľ – stanovením limitov preberáme kontrolu nad svojim správaním a konáme podľa vlastných predstáv, namiesto toho, aby sme boli kontrolovaní ostatnými.

Vďaka umelej inteligencii sú ponuky rôznych médií a reklamy čoraz viac personalizované a tým aj atraktívnejšie. Dá sa digitálna sebarealizácia dosiahnuť vlastným úsilím?
Nie. Digitálna sebarealizácie nie je len úlohou jednotlivca. Digitalizáciou sme ako spoločnosť vytvorili prostredie, v ktorom sme sa všetci stali pokusnými králikmi. Zatiaľ nepoznáme dlhodobé dopady pre náš mozog a naše spolunažívanie. Je najvyšší čas na spoločenskú, politickú a právnu diskusiu o digitalizácii. Otázka totiž znie, čo môžu a mali by poskytovatelia digitálneho obsahu robiť a akú majú zodpovednosť? Jednou z možností by bolo odhalenie algoritmov – podobne ako musia výrobcovia potravín uvádzať zloženie na obaloch. V USA sa už toho deje viac a aj EÚ sa nedávno dohodla na zákonoch o digitálnych službách, aby lepšie ochránili online spotrebiteľov.

Ste si istá, že z dlhodobého hľadiska prinesú smartfóny ľudstvu viac výhod ako škôd?
Som o tom presvedčená. Ale ako spoločnosť musíme byť v tomto diskurze úprimnejší, otvorenejší a tiež sebakritickejší. V tomto smere už vidím pozitívny vývoj. Hovoríme, ako je pre nás používanie digitálnych nástrojov dobré a kladieme ďalšie otázky, kto profituje z neustálej dostupnosti.