Gabriela Sabatini: Načúvam svojmu vnútornému presvedčeniu a preto som vyrovnaná

V máji 2020 ste oslávili 50. narodeniny. Výskumy na tému šťastie uvádzajú, že krivka šťastia má tvar písmena U, že zhruba od 45. roku života sa opäť cítime šťastnejší. Súhlasíte?
Neprikladám svojim narodeninám veľký význam, ale áno, dnes sa cítim šťastná. Samozrejme, že si uvedomujem, koľko mám rokov, ale aj tak sa cítim dobre. Som vďačná za to, že som zdravá. Za to, čo som dokázala a za život, ktorý teraz žijem. 

Ľudia hovoria, že päťdesiatka je nová tridsiatka, súhlasíte s nimi?
Skutočne sa cítim ako mladý človek, za čo ale tiež môže môj životný štýl. Pokiaľ to je možné, každý deň začínam športom - rada sa bicyklujem, behám alebo chodím často plávať - vyčistí mi to hlavu a zároveň ma to drží pri zemi. Som ale aktívna aj v ďalších oblastiach, napríklad rada cestujem. To mi tiež pomáha zostať mladá.

Stane sa človek s vyšším vekom sebaistejším?
Určite. Za tie roky sa naučíte nastavovať limity a správne sa rozhodnúť, čo je pre vás dobré. Viac si vyberám, čo chcem práve robiť a stretávam sa iba s ľuďmi, s ktorými chcem naozaj tráviť čas. Tento druh sebarealizácie je veľmi napĺňajúci a dáva životu novú hĺbku. 

Boli ste jednou z najlepších detských tenistiek a na vrchol ste to dotiahli v rekordnom čase. Keď ste mali 14 rokov boli ste najlepšou juniorskou hráčkou na svete, keď ste mali 15 boli ste v semifinále tenisového turnaja French Open. Cítili ste niekedy, že ste prišli o detstvo alebo, že bolo určované niekým iným než vami?
Verím, že pokiaľ robíte niečo, na čom vám záleží, cítite sa slobodný. Ale boli momenty, kedy som sa viac sústredila na médiá a na to, čo odo mňa čakajú fanúšikovia, než na to, čo som chcela ja sama. A to bolo ešte predtým, ako vznikli nejaké sociálne médiá. Pre mladých hráčov je teraz tento tlak o dosť väčší. 

Neskôr ste priznali, že pre vás bolo ťažké zvládať toľko slávy, tak rýchlo.
Áno, na začiatku mojej profesionálnej kariéry som bola veľmi introvertná a hanblivá, tiež som nehovorila po anglicky, čo viedlo k tomu, že všetky medzinárodné rozhovory boli pre mňa nočná mora.

Je pravda, že ste kvôli tomu naschvál prehrali, ako to tvrdili niektoré médiá?
Nie naschvál. Ale tento strach ma formoval. Pamätám si, ako ma pred semifinále napadlo: „Keď sa dostanem do finále, budem musieť zase hovoriť s novinármi.“ A od toho momentu to išlo z kopca, prehrala som. Našťastie potom, čo uplynul nejaký čas, sa túžba vyhrať na turnaji stala silnejšou než ten strach. 

Počas vašej kariéry ste zažili epické duely so svojou hlavnou rivalkou Steffi Graf. Ona vyhrala 29 zápasov zo 40 a to najviac bolestivé, 11 z 12 na Grand Slame. Vytvorili ste si voči nej osobný odpor alebo dokonca nenávisť?
Naopak, Steffi bola pre mňa čírim šťastím. Dokázala zo mňa v tenise dostať úplne najviac a mimo kurtov bola veľmi decentná. Potom, čo sme prestali hrať tenis, sme sa stali kamarátkami.

Pred viac ako 30 rokmi ste zvládli poraziť Steffi Graf vo finále US Open. Čo bolo v ten deň inak?
Začala som hrať, čo som si natrénovala, behala som na sieť kedykoľvek to bolo možné, bola som plná istoty a odhodlania. Táto nečakane útočná taktika mi nakoniec pomohla vyhrať. Bol to najdôležitejší moment mojej tenisovej kariéry. Po všetkých tých rokoch tvrdej práce sa mi splnil sen. Nikdy som si nevedela predstaviť takú radosť a pocit oslobodenia a tenis som si tak začala užívať ešte viac.

Po približne šiestich rokoch, keď ste mali 26, ste oznámili koniec tenisovej kariéry. Ľutujete dnes, že ste odišli tak skoro?
Nie, v tej dobe som už bola na profesionálnej dráhe 12 rokov a cítila som sa veľmi unavená a nemotivovaná. Keď som sa prebudila, pomyslela som si: „Musím opäť trénovať, aj keď sa mi skutočne vôbec nechce.“ Hovorila som so svojim psychológom a uvedomila som si, že dosť je dosť. Veď som načúvala svojmu vnútornému presvedčeniu a preto som vyrovnaná so svojím vnútorným presvedčením. 

Veľa športovcov má problém po ukončení aktívnej športovej kariéry pokračovať v bežnom živote. Tiež ste spadli do tejto priepasti?
Nie. Pomohlo mi, že som vedela, čo chcem presne robiť po športovej kariére: Rozšíriť svoj parfum po celom svete. Môj otec, bývalý manažér General Motors, ma v tom podporoval. Medzitým sa moja značka rozrástla o hodinky a módnu kolekciu.

Žiť tiež znamená snívať. Čo všetko by ste chceli dosiahnuť v nasledujúcich desiatich rokoch?
Nie som typ človeka, ktorý by si písal zoznamy. Aj v budúcnosti chcem žiť slobodne, rovnako ako teraz. A tiež dúfam, že budem môcť čoskoro navštíviť nové miesta, napríklad Indiu alebo Maroko. 

Dožívame sa stále vyššieho veku. Keď sa bavíme o životných snoch, chceli by ste sa dožiť 100 rokov?
Neviem, či to dotiahnem na stovku. Žijem zdravo, pretože sa rada cítim dobre. 

A snažím sa užívať si každý deň. Možno mala koronavírusová pandémia svoju svetlú stránku: Učí nás, že nie sme schopní všetko kontrolovať a že by sme si viac mali užívať prítomnosť a slobodu, našich priateľov.