Cestovateľ Marek Slobodník: Krajinu nerobí peknou len príroda, ale najmä ľudia

Ako sa z človeka stane dobrodruh a cestovateľ?
Už na strednej škole som sníval, že budem cestovať a spoznávať svet, a taktiež som veľmi rád jazdil na motorke. Takže som to spojil. Môj prvý výlet bol len okolo Slovenska, vybral som sa naň ako devätnásťročný v roku 2008. Bolo to pre mňa niečo úžasné, niečo veľkolepé. Z tých zážitkov som žil ďalší rok, preto som vedel, že v lete opäť niekde vyrazíme aj s kamošmi. Dávali sme si už väčšie ciele a v roku 2009 sme išli už za hranice Slovenska na motorkách, na Pionieroch, do Rumunska. V roku 2010 sme si povedali, že pôjdeme už za hranice kontinentu a šli sme do Kazachstanu k Aralskému jazeru, ktoré vysychá. Chceli sme ho vidieť skôr ako zmizne. Bol to veľký výlet na celé leto. Odvtedy už stále cestujeme. Je to naozaj ako droga. Vraví to mnoho cestovateľov a ja s nimi súhlasím.

V čom je cestovanie na motorke špeciálne?
Má to veľa výhod v prejazdnosti a v jednoduchosti. Človek motorku ľahko opraví, oproti autu je cestovanie lacnejšie. Jediná nevýhoda je, že keď prší alebo je zima, tak to jazdec trošku schytá.

A ďalšia super vec je, že ľudia sú priateľskejší, keď vidia cestovateľa na takej rozbitej motorke. Keď sa niečo pokazí, tak mu pomôžu a opravujú s ním. Čiže má bližší kontakt s miestnymi. Aj nadávame na to, že sa kazí, ale na druhej strane sme tak spoznali mnoho zaujímavých ľudí kade-tade po svete, s ktorými sme doteraz v kontakte.

Kedy ste začal tie svoje výpravy a dobrodružstvá dokumentovať a zverejňovať ako filmy?
Prvý veľký film sme spravili až po ceste po Afrike v roku 2017. Ale už v roku 2010, keď sme išli na Pionieroch k Aralskému jazeru, sme vytvorili krátky film Veľká cesta malých strojov, ktorý potom v roku 2011 vyhral cenu za najlepší cestovateľský amatérsky dokument na Slovensku. To ma nakoplo, ale vtedy som vlastne stále nevedel, ako sa točia filmy. Až keď som šiel v roku 2012 so žltými trabantmi do Južnej Ameriky, som sa to trošku naučil. Tieto poznatky som využil neskôr v Afrike.

Chcel som ľuďom ukázať, najmä mladým, ktorí možno túžia cestovať a nemajú peniaze, ale majú odvahu a sny, že sa to dá fakt spraviť aj s obyčajným Pionierom. S motorkou, ktorá kedysi stála pár korún. Naozaj sa dá prejsť aj taký obrovský kontinent na maličkej starej motorke.
 

Ako ste sa stali súčasťou českých výprav na žltých trabantoch s Danom Pribáňom?
K žltým trabantom som sa dostal práve cez film Veľká cesta malých strojov. Na chvíľu sa stal hitom internetu a obišiel celé Česko a Slovensko. Vzápätí mi napísal Dan Přibáň zo žltých trabantov, že sa mu ten film páči, robí cestovateľské stretnutie v Prahe a či tam neprídeme porozprávať o tej ceste. Napokon som išiel sám. Tak som po dvoch dňoch na Pionieri došiel do Prahy. Stretol som sa s Danom a rozprávali sme sa o našich plánoch. Už vtedy plánoval Južnú Ameriku, my zas cestu okolo sveta na Pionieroch.

Po asi troch mesiacoch nato mi Dan zavolal, či by som sa k nim nechcel pridať na Pionieri, pretože už boli dohodnutí s Poliakom na poľskom Fiate, a chceli vytvoriť medzinárodný tím. Súhlasil som, lebo naša cesta na Pionieroch bola v nedohľadne. V roku 2012 sme sa vydali do Južnej Ameriky a aj do Austrálie, Indonézie či z Indie až domov.

Ako sa na cestu pripravujete a ako dlho vopred chystáte expedíciu?
Je to nadlho. Zhruba pol roka až rok pred cestou to už treba intenzívne riešiť. Najprv iba rozmýšľam o trase a pozerám zaujímavé miesta. Potom sa pomaličky začínajú riešiť víza, pretože nie všetky sa dajú vyriešiť na ceste. Samozrejme, hľadáme aj nejakých sponzorov, lebo cesta je často drahá, najmä keď sa potrebujeme dostať cez oceán alebo natočiť film s dobrou technikou. Takže riešime aj finančnú stránku. No a pripravujeme motorky. Väčšinou ich dávame do stavu, že sú ako nové.

Bola Afrika vaša najextrémnejšia cesta alebo ju odvtedy niečo prekonalo?
Afrika je určite najväčší cestovateľský extrém. V Južnej Amerike či v Ázii sa človek vždy cíti do nejakej miery civilizovane, európsky. Kdekoľvek nájde nákupné centrá a ďalšie podobné veci. Ale Afrika je naozaj divoká. Človek sa zrazu ocitne ako o sto rokov späť. Napríklad zábery od Zikmunda a Hanzelku, ktorí cestovali Afrikou v päťdesiatych rokoch, boli podobné ako naše. Tam naozaj zastal čas. V Afrike sa človek cíti byť skutočným cestovateľom, dobrodruhom. Stovky tisíc kilometrov sme prešli doslova mimo civilizácie, bez asfaltových ciest, cez púšte a stepi. Videli sme, ako ľudia napríklad v Etiópii žijú v drevených domoch bez vody, bez elektriny. Ani ich spôsob prípravy jedla sa za desaťročia nezmenil.

Ktoré z precestovaných krajín vás najviac chytili za srdce?
Veľmi rád mám Východný Timor. Je to maličký štátik na východe Indonézie, kde bola dlho vojna. Krajina sa pomaličky zobúdza, nie sú tam žiadni turisti, ale veľmi milí ľudia. Sú tam krásne kopce a je to takmer na konci sveta, človek tam nemá ani prečo zablúdiť. Exoticky som sa tam cítil aj preto, že každý bol hotový, že vidí bieleho človeka. Oproti tým turistickým miestam to bolo veľmi krásne a zaujímavé.

Na cestách som zistil, že krajinu nerobí peknou len príroda, ale najmä ľudia. Dobrý príklad je Sudán. To je fakt rovná placka, kde nič nie je, iba piesok a zopár rozbitých domov a miest. Ale ľudia sú tam takí úžasní, že takou robia celú krajinu. Kam človek príde, tam ho pohostia bez toho, aby niečo chceli. Všetci sú tam pokojní a milí. Takže Sudán je tiež perfektná krajina. V Južnej Amerike som mal zase rád Brazíliu. Bola latino, divoká a bola tam skvelá zábava. A mám rád aj Indiu, čo je tiež úplne iný svet.

Je cestovanie pre vás iba hobby alebo sa tým už teraz aj živíte?
Niekedy to bolo len hobby, že som si niekam vybehol a potom makal, aby som mohol zase niekde vybehnúť. Pomaličky sa to prelievalo, až z hobby vznikla práca.

Zmenilo sa tým niečo?
Určite, ale k lepšiemu. Kedysi sme skoro nič netočili a nefotili, tak sme veľa vecí len tak preleteli. Teraz na zaujímavom mieste ostaneme aj dva, tri dni. Napríklad v Sudáne pri pyramídach. Tvoríme nejaký príbeh a stretneme tam veľa zaujímavých ľudí. Vďaka kamere lepšie spoznáme rôzne miesta, lebo tam trávime oveľa viac času. Alebo keď sa stane niečo nepríjemné, napríklad začne pršať, tak si povieme, že je to „dobré do filmu“. Zrazu nám to až tak neprekáža.

S akým tímom cestujete a nakrúcate?
Na každej ceste mám so sebou niekoho iného. Tím sa dosť mení, ale niektorí členovia sú stáli, ako napríklad Marek Duranský. Za posledných sedem rokov bol so mnou úplne snáď všade. Je to fotograf, lenže časom sa už preorientoval aj na kameramana. Točíme spolu veľa projektov. Je to moja cestovateľská dvojička, s ktorou si už rozumieme aj bez slova. Vieme sa dohodnúť posunkami počas jazdy na motorke na tom, čo, kde a ako treba natočiť alebo spraviť. Je to super, pretože takú súhru je ťažké nájsť. Sú to roky práce.

Ako sa dá takéto cestovanie zvládať z pohľadu financií?
Ťažko. Bez sponzorov by sme tie cesty ťažko zvládli. V podstate len Kazachstan v roku 2010 sme robili úplne z vlastného vrecka, ale šli sme po vlastnej osi a nebolo to také finančne náročné. Ak si dobre spomínam, tak dva mesiace jazdenia, tankovania, jedenia a všetkého nás vyšli okolo 1500 eur, čo v podstate nie je veľa. No keď sme išli do Afriky, tak už len preprava motoriek na lodi z Talianska a potom z Juhoafrickej republiky domov nás stála okolo 12-tisíc eur.

Ako vám do cestovateľských plánov zasiahla pandémia?
Veľmi. Každý rok som mal rozplánované, kam chcem ísť. Už pred rokom sme plánovali, že by sme išli na Pionieroch okolo sveta, čo som chcel už pred dobrými dvanástimi rokmi. Šli by sme do Vladivostoku a odtiaľ cez Ameriku späť do Európy.

Okrem motoriek a cestovania je vašou veľkou vášňou aj lietanie. Čím lietate a ako ste sa k tomu dostali?
Lietanie je obrovská vášeň. Už ako malý chlapec som sa pozeral na kopce nad Banskou Bystricou, kde ľudia lietali na rogalách a paraglajdoch, a závidel im. Až som sa raz odhodlal kamarát ma previezol na tandeme. Ešte v ten deň som si kúpil paraglajd a začal som sa učiť. Odvtedy som veľa lietal, no mojím snom bolo lietadlo. Tak som raz šiel na letisko, spýtal som sa a rovno som začal robiť kurz. Trval takmer dva roky. Teraz skoro vždy, keď sa dá, idem lietať. Paraglajd a lietadlo striedam podľa vetra.

Čo je podľa vás na cestovaní najkrajšie?
Spoznávať inú kultúru, iný svet a vidieť, ako sa žije inak. Ale podľa mňa cestovanie aj predlžuje život. V bežnom kolobehu a stereotype týždeň, mesiac, možno aj rok prejde ako voda, pretože je stále všetko rovnaké. Ako deťom sa nám zdalo, že čas ide pomaly, že letné prázdniny trvajú dva roky. Bolo to preto, lebo sme stále vnímali niečo nové, nepoznané. Na cestách sme opäť malými deťmi a vnímame všetko nové. Cesta, ktorá má niekoľko mesiacov, mi pripadá ako roky, lebo stále niečo vnímam.

Prečítajte si ďalšie zaujímavé príbehy >>>
Reinhold Messner: "Stratili sme odvahu"
Gabriela Sabatini: Sebarealizácia je veľmi napĺňajúca

Viete si predstaviť, že raz budete žiť usadený život?
Ja v podstate vediem usadený život, len to tak nevyzerá. Často som v Banskej Bystrici. Tu pôsobím, tu lietam, odtiaľto chodím na prezentácie a za prácou. Väčšinu času som doma, ale každý rok či dva odídem na zopár mesiacov preč. Keď si to vezmem za celý rok, podľa mňa som viac doma ako človek, ktorý je denne osem až dvanásť hodín v práci, alebo ako taký kamionista.

A žijete život podľa vlastných predstáv?
Určite, ja som spokojný. V Banskej Bystrici som chcel ostať, aj keď som mal veľa možností odísť a žiť mimo Slovenska alebo v našom hlavnom meste. Ale s tým som sa nevedel stotožniť, pretože Banská Bystrica je moja srdcovka. Mám tu kopce, na ktorých môžem lietať, kamošov, rodinu, mám tu všetko. Takže ja som sa pekne usadil tu v dome aj s garážou, aby som mal všetko pokope, a žijem podľa vlastných predstáv.