Slovenka Denisa Stefanová hrá futbal v Bundeslige a varila pre Rytmusa, Kaliho či pápeža

Na stene tvojej kuchyne je napísané: „Jediný spôsob, ako byť skutočne spokojný, je veriť, že to, čo robíte, je skvelá práca. A jediný spôsob ako robiť skvelú prácu, je milovať to, čo robíte.“ Je to tvoje pracovné a životné motto?
Je to pravda, ktorou sa riadim. Vždy, keď ráno vojdem do kuchyne, prečítam si to, nasadím si čapicu a idem variť.

Si známa futbalistka. Čo robíš v kuchyni?
Pripravujem jedlá. Môj projekt sa volá StefFit. Názov je odvodený od môjho priezviska a túžby byť fit. Varíme zdravú a vyváženú celodennú stravu od raňajok až po večeru, balíme ju do krabičiek a rozvážame klientom.

Ako si sa dostala k vareniu?
Som samouk. Chodila som na športovú školu a odmalička hrávala futbal. O kuchárstve som nevedela vôbec nič. Do 22. rokov som si nepostavila ani vodu na čaj (smiech). V istom období som zistila, že moje športové výkony nie sú také, ako by som chcela. Pátrala som po príčine a prišla som na to, že problém bude v strave. A tak so si začala variť sama pre seba. Bola to z núdze cnosť. Kombinácia športu a zdravej stravy sa mi časom osvedčila. Prestali bolesti hlavy a problémy so žalúdkom. Zlepšila sa mi výkonnosť aj váha išla dole. Zmenu si na mne všimli aj priatelia. Vrelo odporúčam počúvať vlastné telo. Všetko, čo sa s ním deje je na konci vašej vidličky.

Kde a kedy sa začal písať tvoj gastro príbeh?
Založila som ho pred piatimi rokmi. Robila som vo fitnes centre na recepcii a nosila si do práce vlastné jedlo pripravené doma. Oslovil ma klient, ktorého som trénovala, či by som mohla variť aj pre neho a tak vznikla moja krabičková strava. Začala som písať o zdravých potravinách a uverejňovať motivačné videá a fotky. Potom sa ma raz moja kaderníčka opýtala, čo robím. Do jej salónu chodilo veľa klientok, ktoré sa o mojom varení dozvedeli, a tak sa z ničoho sa stalo niečo... Časom som si urobila akreditované kurzy cez živnostenskú komoru, absolvovala som ich niekoľko aj v zahraničí. Tak sa zo mňa postupne stala kuchárka a cukrárka.

Začiatky podnikania bývajú náročné. Bolo to tak aj u teba?
Musela som zabojovať. Potrápilo ma najmä zariaďovanie kuchyne. Všetky našetrené peniaze z futbalu som vrazila do môjho nového biznisu. Nebrala som si žiadne hypotéky. Popritom som stále hrala futbal a dokonca chodila aj upratovať kamarátovi. Bežne som pracovala od piatej rána do polnoci. Neľutujem hodiny driny, ani neprespaté noci.

Kto sú tvoji klienti? Môžeš nám o nich niečo prezradiť?
Sú to bežní ľudia, ale aj známe osobnosti. Varíme pre spevákov ako Rytmus či Kali, pre viacerých hercov a herečky a ľudí, ktorí robia za mikrofónom. Záleží mi na tom, aby moje jedlo chutilo každému.

Vieme o tebe, že si varila aj pre pápeža Františka. Ako si sa k tomu dostala?
Pred dvoma rokmi som varila pre Svätého otca pri jeho návšteve Bratislavy a Šaštína. Oslovil ma Michal Fajin, ktorý mal na starosti gastronómiu. Pápež si žiadal zdravšiu stravu. Ako som sa neskôr dozvedela, Michal mi túto úlohu zveril na základe môjho vystúpenia v televíznej šou, v ktorej som finančne podporila malého chlapca s postihnutím. Varenie pre Svätého otca si beriem do hrobu, bol to veľký zážitok.

Aká spätná väzba ťa najviac potešila?
Potešilo ma, keď sa mi začali ozývať slávnejší ľudia, že by chceli zdravú krabičkovú stravu z mojej kuchyne. To je pocta. Zlomový bol aj moment, keď ma oslovil raper Kali, že chce rozvážať moje jedlo a pýtať sa ľudí ako im chutí. Dovtedy sme sa vôbec nepoznali. Ešte aj teraz mám z toho zimomriavky. Moje logo dal aj do klipu na vianočnú pesničku, ktorú nakrúcal s rodinou. Výnimočné bolo variť aj pre pápeža, lebo som si na tom dala záležať. Nádherná spätná väzba ale je, aj keď sa mi ozve bežný klient a povie, že mu chutilo. Mojím cieľom je, aby „šmakovalo“ každému, či je to pápež alebo účtovníčka (smiech).

Ku ktorej kuchyni máš najbližšie, čo ťa najviac baví variť?
Jednoduchá a rýchla thajská kuchyňa je veľmi chutná. Dosť ľudí ju dnes obľubuje, podobne ako vietnamskú. Pripravujeme ju aj pre klientov. Niekedy ako celodenné menu, inokedy vsunieme thajské, grécke alebo vietnamské jedlo do bežného jedálnička. Robíme aj thajské dni, kedy začneme raňajkami a lepkavou ryžou s mangom, na obed pripravíme známu thajskú kokosovú polievku a na večeru napríklad zelené karí.

Čo ti tvoje podnikanie a varenie dalo do života?
Dobre a zdravo sa najem (smiech). Viem, čo konzumujem, a aké suroviny pri varení do jedla dávam. Naučila som sa veľa o nových potravinách, o rôznych chorobách a ako ich liečiť jedlom, napríklad cukrovku či problémy s cholesterolom. Nie je to len o varení, ale aj o vzdelávaní.

Ako a čo sú podľa teba Slováci naučení jesť a aké návyky by si mali osvojiť?
Slováci jedia pažravo (smiech). Naša gastronómia už nie je len o bryndzových haluškách. Tak ako z jedného nezdravého jedla nepriberieme, tak ani z jedného zdravého neschudneme, ani si nevylepšíme zdravotný stav. Stravovať sa zdravo a vyvážene treba dlhodobo, lebo nás to o niekoľko rokov dobehne. Odporúčam jesť pravidelne, vyberať si zdravé potraviny a správne si ich nakombinovať. Moje recepty vedia chutiť rovnako ako tie menej zdravé, len treba použiť lepšie suroviny a odoprieť si tučné jedlá. Nie je to žiadna veda.

Je o tebe známe, že si nielen vynikajúca kuchárka, ale aj futbalistka. Ako sa dá skombinovať futbal a varenie?
Kým som nepodnikala, realizovala som sa iba vo futbale, ale život nemôže byť len o športe. Pozrela som sa aj na iné možnosti a sebarealizáciu som našla v gastronómii. Keď varím, som šťastná a potom idem cez víkend hrať futbal a tiež ma to robí šťastnou. Je náročné to skĺbiť, ale neviem si predstaviť robiť niečo iné. Gastronómia je pre mňa práca, hobby, šťastie, radosť a občas aj smútok, pretože nie vždy všetko vyjde. A s futbalom je to rovnako, len to nie je práca.

Kde momentálne hrávaš?
Hrávam v najvyššej rakúskej súťaži – v Bundeslige. Môj tím sa volá Altenmarkt. Pôsobím na pozícii v útoku alebo v zálohe. Každý rok si hovorím, že je mojím posledným, ale neviem s tým skončiť. Hrať budem pokiaľ mi budú fungovať ruky, nohy a kým budem vládať behať (smiech). Poznám bývalé futbalistky, ktoré majú 50 rokov a stále sa športu venujú. Uvidíme.

Aké najväčšie úspechy si v ženskom futbale dosiahla a o čom ešte snívaš?
Cestovala som s reprezentáciou, hrávala som v Českej republike. Volali ma aj do Nemecka, ale nechcela som odísť zo Slovenska. Rakúsko mám na skok. Hodinku a pol na tréning alebo na zápas. Snívam o tom, že raz budem hrať pred vypredaným štadiónom.

Ako si sa vlastne k futbalu dostala?
S futbalom som začala, keď som mala asi 9 rokov. Hrávala som ho s chalanmi na školskom ihrisku, podobne ako hokej, florbal a všetky tradičné chlapčenské športy. Mamu raz oslovila suseda, že pozná ženský tím, za ktorý by som mohla hrávať. Tak som sa dostala do Slovanu Bratislava, kde som vyrastala.

Žiješ život podľa vlastných predstáv?
Som tam, kde som vždy chcela byť. Žijem život podľa vlastných predstáv. V gastronómii ešte snívam o malom bistre. Teraz varím len do krabičiek a čítam maily od spokojných zákazníkov. Túžim ale mať priamy kontakt s ľuďmi, ktorí u mňa jedia. A keď raz skončím s bistrom, začnem vymýšľať nové vízie (smiech).

V čom vidíš svoj najväčší talent?
Som perfekcionistka a tvrdý oriešok. Keď si niečo zaumienim, vždy to docielim, to je moja silná stránka. Futbal ma vychoval k disciplíne. Pomáha mi to aj pri varení, ktoré ma veľmi baví a napĺňa. Sebarealizáciu tak pociťujem v kuchyni aj na trávniku.