Sebarealizácia je založená na sebauvedomení

Nie vždy bola bezdetnosť vnímaná ako dôsledok vlastného rozhodnutia, ale skôr bola vnímaná ako rozmar prírody. Ale ľudia, ktorí sa dnes rozhodnú nemať deti sú považovaní za sebeckých. Nemáte žiadne deti, ste sebecký?
Môžete to tiež otočiť: ľudia, ktorí majú deti, sú sebeckí. Väčšina ľudí túži mať deti, pretože to napĺňa ich predstavu plnohodnotného života. Podľa môjho názoru rozhodnutie nemať deti nie je prejavom sebectva ale sebauvedomenia. Ja som si uvedomila, že byť matkou nie je pre mňa. Stálo ma to manželstvo, ale nikdy som toto rozhodnutie neoľutovala.
 

Prečo sú v knihe aj tri príspevky od mužov?
Problematika detí sa rieši hlavne ako problematika žien. Ale verím, že v tejto súvislosti existuje aj spoločenský tlak na mužov. Muži, ktorí nechcú mať deti, sú často považovaní za nedozretých adolescentov. Sú podozrievaní z toho, že trpia akýmsi syndrómom Petra Pana a vyhýbajú sa zodpovednosti. Na druhej strane bezdetné ženy sú často vnímané ako feministky - nezávislé a silné. Chcela som do knihy zahrnúť viac mužských výpovedí, ale muži len zriedka hovoria o sociálnych obmedzeniach, ktoré pociťujú.

Ženy sú často obviňované z kariérizmu, ak uprednostnia profesijný úspech pred materstvom. Otcovia musia len zriedka ospravedlňovať svoju pracovnú morálku.
To je pravda. A pravdou tiež je, že je to nespravodlivé. Je nespravodlivé, že ženy zarábajú menej, pretože sa predpokladá, že v určitej fáze budú mať deti a svoju kariéru aspoň na chvíľu odsunú nabok. Na druhej strane muži zarábajú ešte viac, pretože majú byť schopní uživiť rodinu. Štatistiky to potvrdzujú. Ženská práca je horšie ohodnotená, ako mužská. A okrem toho sú domáce práce, ktoré doma vykonávajú matky považované za samozrejmosť a sú úplne podceňované. Donosenie, pôrod a dojčenie je v konečnom dôsledku výlučne na žene - to sa však nedá zmeniť.

Tak potom sú vlastne ženy obeťami svojho pohlavia?
V istom zmysle áno. Možno máme rovnaké práva ako muži, ale príroda nám bráni v tom, aby sme ich využívali rovnakým spôsobom. Svoju úlohu tu zohráva biologický determinizmus, od ktorého sa nevieme odtrhnúť. Môžeme a musíme zmeniť podmienky, ktoré stále hádžu ženám polená pod nohy v súvislosti s deťmi. Napríklad štátna starostlivosť o deti by bol dobrý začiatok.
 

Benefitujete nejako z toho, že nemáte deti?
Áno. Nemohla by som mať svoju prácu, ak by som mala deti, teda minimálne by moja kariéra nevyzerala tak, ako vyzerá teraz. Pracujem ako spisovateľka na voľnej nohe už 25 rokov. Môj príjem veľmi kolíše. Niekedy zarábam veľa a niekedy nezarábam nič. Výchova detí si vyžaduje aspoň minimálne finančné zabezpečenie. S mužom, ktorý by mi poskytol finančné zázemie by som možno aj mohla, ale pravdepodobne by som nemala čas.

Je túžba po sebarealizácii jedným z predpokladov stať sa spisovateľkou?
Sebareflexiu považujem za dôležitejšiu. Keďže som nevychovávala žiadne deti, mala som viac času na to, aby som premýšľala o sebe. Čo mimochodom nie je vždy potešujúce. Byť spisovateľkou si vyžaduje istý stupeň sebavedomia. Ak ste kreatívny, predpokladáte, že ostatní sa zaujímajú o vašu prácu. To sa dá interpretovať aj tak, že sa preceňujete.

Je sebarealizácia luxus?
A ešte aký luxus! Sebarealizáciu môžeme považovať za pomerne nový západný fenomén. Najmä pre ženy. Ešte pred vynájdením „pilulky“ ženy dokonca ani v bohatých krajinách nemali v tomto ohľade nijakú kontrolu nad svojim životom. Deti zvyčajne znamenali koniec ich už aj tak veľmi relatívnej slobody. A v mnohých krajinách tomu je tak dodnes. Milióny žien tu nemajú na výber či zostanú doma, alebo budú pracovať. Musia tvrdo pracovať, aby oni a ich rodiny mohli žiť. Keď hovoríme o sebarealizácii, hovoríme o privilégiu veľmi úzkej vrstvy spoločnosti.
 

Či už sebaurčenie, nadmerná sebadôvera alebo privilégium: meno ste si vybudovali ako laterálna mysliteľka. Kde sa vo vás berie tá húževnatosť pri realizácii projektov ako „Selfisch, Shallow, and Self-Absorbed“ (prekl. Sebeckosť, plytkosť a zahľadenosť do seba) v ktorých niekedy zastupujete nepopulárne názory?
Nejdem so stádom. Mám tiež dosť citlivý detektor na kecy. Keď vidím nezmysly a protirečenia, upozorním na to. Napríklad, ja sa považujem za feministku. Ale sú ľudia, ktorí ma obviňujú z misogynie, ked hovorím o tom, že gendrovo slepá spoločnosť nie je možná a možno ani žiadúca. To je frustrujúce. Mojím cieľom je prezentovať fakty odlišným spôsobom. Niektoré veci sú komplikované a nie sú dosť dobré, aby „vydávali správne zvuky“, ktoré by ich harmonizovali so všetkým okolo.

Ako sa vyrovnávate s kritikou?
Nenechám sa ňou vyprovokovať. Ako publicistka som si za tie roky vytvorila hrubú kožu. Na sociálnych sieťach môže byť kritika naozaj opovrhujúca. Ale vyhýbam sa Twittru a podobným platformám. Pokiaľ ide o realizáciu niektorých projektov, moji priatelia a známi už vedia, že nemá zmysel odrázať ma od niečoho, ak som si to už vzala do hlavy.