Nicolas Maury: „Je ťažké stať sa človekom schopným sebarealizácie“

Kiná sú vo väčšine európskych krajín opäť otvorené. Raz ste povedali, že kino „lieči“ ľudí. Čo ste tým mysleli?
Pevne varím, že fikcia nás môže uzdraviť a učiť. Veľa ľudí si myslí, že sa učíme z dokumentov, ktoré nájdu na internete - ale v skutočnosti sme len konfrontovaní so zostrihanými informáciami.

V kine je to s fikciou na veľkej obrazovke iné. Po prvé - krása zásadne osvieži, rozšíri a napraví myseľ. Po druhé - akt sledovania života niekoho iného a identifikácie sa s ním, navyše dáva do pohybu naše myšlienky. Spoznávame samých seba a začneme o sebe znova premýšľať. To môže byť veľmi liečivé.

Toto ste dosiahli aj vďaka role homosexuála Hervého vo francúzskom Netflix hite „Call My Agent!“ Veľa mladých mužov vám písalo a ďakovalo vám, pretože sa v tejto postave spoznali a tým našli spôsob ako hovoriť o svojej sexualite. Očakávali ste, že niečo také spustíte?
Ani nie, ale mám z toho veľkú radosť. Znamená to pre mňa veľa. Dúfam, že to, čo robím, je politické a poetické a pomáha to mladým aj starým prijať seba samých takých, akí sú, nielen z hľadiska svojej sexuality, ale aj celkovo. Nechcem byť umelcom, ktorý odovzdáva iba jednu správu a robí filmy iba pre určité skupiny ľudí.
 

Vo svojom najnovšom filme „My Best Part“ (orig. Garçon chiffon; prekl. To najlepšie zo mňa) dodávate krehkej postave iskru. To vám prinieslo nomináciu na „European Shooting Star“ (pozn. red. europsky herecký objav) na Berlinale 2021...
...“Shooting Star“ - aký titul? Som nadšený, že som to v 40-ke dotiahol tak ďaleko (smiech).

Vo filme stvárňujete herca Jérémieho, ktorý hľadá sám seba, život podľa vlastných predstáv a ktorého nakoniec zachráni divadlo. Bolo to tak aj u vás?
Zachránilo je možno trochu prehnané vyjadrenie. Ale áno, divadlo milujem. Spochybňuje život a jednoducho ho robí oveľa krajším. Spája ma s niečím veľmi originálnym, takmer starodávnym. Robí ma určitým spôsobom ľudským, možno až príliš ľudským.

V tomto filme veľmi otvorene prejavujete svoju osobnú krehkosť. Zodpovedá táto prezentácia vašej vlastnej zraniteľnosti?
Bol som ovplyvnený francúzskou kinematografiou 90-tych rokov, filmami Noemie Lvovského, Laurenca Ferreira a Oliviera Assayasa. Všetci zobrazovali postavy, ktoré vyjadrujú citlivosť voči vonkajšiemu svetu a pripúšťajú, že nezvládajú spoločenský tlak - aby zo seba niečo vytvorili a mali rodinu a kariéru. Nie je to teda nič nové. Ale je pravda, že dnes takéto postavy vidíte vo filmoch oveľa častejšie. Mám ale dojem, že ide skôr o trend, ako o vnútornú potrebu.

Čo tým myslíte?
Dnes často vidíte mladých hercov, ktorí len plávajú vlastným životom, nijak sa však nezlepšujú, avšak tvária sa milo a zábavne. To je to, čomu ja nerozumiem. Zdá sa mi to skrátka neúprimné. Ja sa to snažím nerobiť. Pokúšam sa byť čo najčestnejší a nie len stvárňovať nejakú postavu.

 

Bol to váš zámer aj vo filme „My Best Part“ (orig. Garçon chiffon; prekl. To najlepšie zo mňa)? Nehráte v ňom iba hlavnú úlohu, napísali ste prvýkrát aj scenár a snímku ste aj režírovali.
Áno, chcel som byť čo najúprimnejší. Chcel som vykresliť ústrednú mužskú postavu plnú rozporov. Jérémie je niekedy zámerne neznesiteľný, ale ako divák ho chcete často objať. Nie je len obeťou spoločnosti, ale aj obeťou samého seba. Stať sa človekom, ktorý rozhoduje sám o sebe je ťažké a vyžaduje si to veľa práce a disciplíny. A film má tiež politický rozmer - vykreslil som mužského hrdinu, ktorý nemá motorkársku prilbu a hlboký hlas.

Znamená to, že chcete predefinovať mužnosť?
Možno by sme sa mali prestať pozerať na mužnosť ako na stály koncept, pretože to necháva príliš malý priestor na sebarealizáciu. Mali by sme mužov oslobodiť od vzorca - milý smoliar alebo riadny chlap. Medzi nimi totiž existuje tisíc ďalších variácií. Mali by sme im nechať priestor, aby sa každý človek mohol vyjadrovať osobne na miesto toho, aby bol definovaný externe.
 

Vaše poznávacie znamenie je váš zvláštny skôr vysoký a jemný hlas. Úprimne povedané, boli ste niekedy v pokušení manipulovať s ním, tak aby „ladil“ s klasickým mužským hlasom?
Myslím si, že niektorí herci môžu cítiť pokušenie „zamaskovať sa“, aby zvýšili svoju popularitu. Ale ja nikdy, ja som bol k sebe vždy úprimný. Ale nie preto, že sa cítim uchvátený, ale preto, lebo verím, že svojim hlasom môžem spustiť niečo, čo sa dotkne aj iných ľudí. A hlas je na to dôležitý nástroj.

Verejne ste sa postavili za práva LGBTQ+ komunity a ste tiež prezident Queer Palm (pozn. red. Je to nezávislé sponzorované ocenenie pre filmy súvisiace s LGBT, ktoré boli prihlásené na filmový festival v Cannes) na filmovom festivale v Cannes pre tento rok.
Áno má to pre mňa obrovský politický význam. Na Queer Palm sa mi páči myšlienka odmeniť filmového nadšenca a vyzdvihnúť jeho svet, nech je akýkoľvek veľký, nebezpečný a vzrušujúci.

Nebolo v kultúrnom prostredí ešte dostatočne prebudené povedomie o rovnakom zaobchádzaní?
Mnoho ľudí si myslí, že kultúrne prostredie je veľmi otvorené miesto. A hoci sú dnes menšiny zastúpené vo filme rovnomerne, nemali by sme príliš rýchlo podľahnúť dojmu, že kino je miesto, kde sa s ľuďmi z LGBTQ+ zaobchádza vždy láskavo. Či už na hudobnej alebo filmovej scéne nás čaká ešte veľa práce.