Miriam Fuňová bola jednou z prvých hovorkýň v slovenských bankách a ako šéfka marketingu si prešla viacerými top firmami vo finančnom sektore. Po kariére vo vrcholovom manažmente zakotvila v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, ktorú sa jej podarilo zachrániť pred krachom.
Sny sú na to, aby sa splnili! Súhlasíte? Tak aký je ten váš? Dajte nám o ňom vedieť.
Netradičné? Bláznivé? Alebo len také vaše? Je úplne jedno, čo si iní myslia o vašich snoch. My vám s ich napĺňaním pomôžeme.
Čo spája svet bankovníctva, finančníctva, poisťovníctva a Majoliku?
V obidvoch svetoch pracujete s ľuďmi. Hoci veľké korporátne spoločnosti vyzerajú, že tam za ľudí z veľkej časti pracuje počítačový systém, kontakt človeka s človekom je prvoradý. V keramike je tiež dôležitý jednak kontakt človeka s prírodou, s hlinou, s glazúrami, a potom aj s človekom, ktorému sa ten produkt musí páčiť, aby ste boli vôbec úspešní.
Spája sa vo vás viacero rôznych príbehov. Čo je by ste nám o sebe povedali vy?
Asi to, že milujem život. Odmalička som bola vedená k tomu, že všetko, čo si vymyslíme, vieme aj zrealizovať. Narodila som sa do doby, keď sme mali zavreté hranice. Vtedy som si nemyslela, že raz budem v Rakúsku oberať čerešne alebo že budem chodiť na dovolenku do Talianska. V roku 1989 som mala osemnásť rokov. Keď sa otvorili brány do sveta, bolo to pre mňa fantastické. Všetci sme sa neuveriteľne slobodne nadýchli. A pocit, že môžem robiť čokoľvek v živote na svete, vo mne ostal.
Už ako vysokoškoláčka ste viedli reštauráciu. Ako sa vám to podarilo?
Od veľmi ranej mladosti som bola zvyknutá sa sama o seba postarať. Tam, kde som bývala, si jeden pán plánoval otvoriť reštauráciu. Mala som strednú hotelovú školu. V tom čase ste na otvorenie reštaurácie potrebovali koncesovanú živnosť, čiže niekoho, kto je odborník a má papier, že to môže robiť. Nielenže som tomu pánovi dala formálnu možnosť otvoriť si reštauráciu, ale reálne som tam aj pracovala. Z hľadiska manažmentu ľudí to bola pre mňa tá najdôležitejšia skúsenosť. Mala som devätnásť rokov a viedla som ľudí dvakrát – trikrát starších ako ja. Bolo to aj náročné obdobie. S týmto manažérskym štartom som ani nepočítala.
Ak si chcete pozrieť video, prijmite marketingové súbory cookie. Nastavenia cookies
Ako ste sa z gastra a hotelovej školy dostali k bankovníctvu a finančníctvu?
Keď som končila základnú školu, mohli sme si vybrať len jednu jedinú strednú školu. Chcela som odísť z Bratislavy, na internát a osamostatniť sa. Jediná vhodná príležitosť bola hotelová škola v Piešťanoch. Bola to vynikajúca škola života. Okrem výučby sme mali prax, ktorá bola neuveriteľne „šťavnatá“. Bola to pre mňa veľká skúsenosť a veľa som z toho čerpala vo finančnom sektore. Väčšinou som viedla marketing, komunikáciu a k tomu patria aj eventy. A mne sa veľmi jednoducho organizovali, pretože som vedela presne, čo potrebujem.Na vysokej škole som študovala bankovníctvo – daňovníctvo. Ale vo finále som si vybrala oblasť reklamy, PR, marketingu a komunikácie, ktorá ma zaviedla do bankového sektora.
Kam ste sa na kariérnej ceste vybrali po škole?
Po škole som sa rozhodla, že si potrebujem dopilovať angličtinu. Tak som sa vybrala do Anglicka robiť opatrovateľku. Potom som dostala ponuku na zastupovanie počas materskej dovolenky do Československej obchodnej banky na marketing. Oblasť PR vtedy ešte len začínala. A keďže som bola väčšinou ten človek, ktorý odpovedal médiám, dostala som popri funkcii šéfky marketingu prirodzene aj funkciu hovorkyne banky. Bola som jednou z prvých slovenských hovorkýň. Začínala som v čase, keď sme médiám reporty posielali faxom. Potom som mala ako jediná počítač s internetom. (smiech) Vtedy sme v podstate kreovali bankový trh. V čase, keď som prišla, sme mali 13 pobočiek. Keď som odchádzala, ich bolo 79. Bolo to výnimočné obdobie technologického pokroku.
Dokedy ste boli v ČSOB?
V ČSOB som bola, kým sa mi narodilo prvé dieťa. Keď teraz ide žena na materskú z nejakej pozície, tak sa na tú pozíciu môže vrátiť. Ja som však mojej pozícii zakaždým zakývala. Snažila som sa vybrať kvalitného zástupcu a v podstate som nepočítala s tým, že sa tam vrátim. Bolo mi to veľmi ľúto, ale vtedy ženy museli spraviť to rozhodnutie. Môj muž predsa nemohol ísť do pôrodnice. (smiech)
Do ČSOB som sa pomerne skoro vrátila na čiastočný úväzok. Postupom času, ako mi syn vyrástol, konkurenčná banka Slovenská sporiteľňa hľadala šéfa alebo šéfku komunikácie. Oslovili aj mňa a ja som sa dohodla v ČSOB, že ich opustím. Keď si ma Regina Ovesny-Straka vybrala, že chce so mnou robiť, malo to pre mňa veľký zmysel.
Aký bol pre vás prechod z bankového sektora do poisťovníctva?
V tom čase som sa už neplánovala vrátiť do veľkého finančného sveta, pretože mi do života vstúpila choroba mojej dcéry. Má zdravotné postihnutie. Keď mala rok a trištvrte, diagnostikovali jej diabetes. Ostala som s ňou doma. S mužom sme boli obaja top manažéri v Bratislave, a už ako deti rástli, tak sme cítili, že to nie je úplne komfortná situácia. Niekedy však za vás vyrieši veci sám život. Môže aj boľavým spôsobom, ako v tomto prípade.
V tom čase už bola Regina Ovesny-Straka v Kooperative a práve hľadala niekoho na komunikáciu. Stretli sme sa na spoločenskej akcii v Bratislave v budove opery na toaletách. Vystískali sme sa a hovorí mi tou svojou krásnou rakúskou slovenčinou: „Teba potrebujem.“ Potom som prišla do Kooperativy na kávu a dohodli sme sa, že jej rada pomôžem. Je to manažérka, s ktorou by som robila na čomkoľvek. Našli sme spôsob, ako spolupracovať. A myslím si, že aj rodine to veľmi pomohlo, pretože sa začali trošičku odo mňa aj osamostatňovať. Môj manžel zistil, čo je to, keď musí ostať s deťmi doma. (smiech)
Ale bolo to veľmi náročné obdobie. A znova sme si potvrdili, že dva časovo a aj na energiu náročné manažérske posty sa dajú veľmi ťažko skĺbiť so spokojnou rodinou. Bola som vďačná za ten vypätý čas, ale v podstate som si už naozaj potrebovala oddýchnuť.
Kedy ste sa začali venovať Majolike?
V Modre sme sedemnásť rokov a od začiatku som pôsobila v rámci tunajšej komunity. Funguje tu občianske združenie Modranská beseda, ktorého som stále členkou. Toto združenie sa venuje tradíciám, medzi ktoré patrí aj keramika. Začala som sa zaoberať týmto regiónom. Myslím si, že by sme mali poznať miesta, odkiaľ pochádzame. Majoliku mám cez cestu, bola som tu niekoľkokrát a videla som, ako tá firma už takmer nedýcha. Bola na tom ekonomicky veľmi zle. Ako finančníkovi mi to bolo okamžite jasné.
Ako prvotný krok sme sa pokúsili spolu s ďalšími kamarátkami, ktoré tu žijú, nájsť investora. Žije tu veľa bohatých ľudí a snažili sme sa ich osloviť. Len asi nám ešte nedozrela spoločnosť do štádia, že by aj veľmi bohatí biznismeni počúvali na to, že nie je dôležité len zarobiť, ale aj niečo uchovať. Že niektoré investície môžu mať aj zápornú hodnotu, a pritom sú nesmierne pozitívne. Neboli sme úspešné.
Ako sa vám to teda nakoniec podarilo?
Hľadali sme iný spôsob, ako pomôcť. Zistili sme, že pokiaľ je to podnikateľský subjekt, napriek tomu, že je to ľudovo-umelecké výrobné družstvo, štátna a grantová pomoc nie je na túto oblasť podnikania veľmi určená. Tak sme zvažovali, či nejakým spôsobom vstúpime do Majoliky a budeme sa jej snažiť pomôcť vlastnými silami a zdrojmi.
Do toho sa niektorí veritelia rozhodli dať do dražby značku a niektoré staré kusy keramiky. Ja som sa o tom dozvedela náhodne od kamaráta. Museli sme spraviť veľmi rýchle rozhodnutie. Ale ja už som v tom bola ponorená až po uši. Predstavila som si, že budú značku Slovenská ľudová majolika „patlať“ na porcelán z Číny a potom to sem voziť. S manželom sme dali dokopy nejaké naše prostriedky a podarilo sa nám v rámci dražby vyplatiť značku. Mali sme značku a zopár kusov keramiky – a čo teraz?
Čo to pre vás znamenalo?
V spolupráci s ďalšími partnermi projektu sa nám podarilo postupne osloviť všetkých majiteľov družstevných podielov a tie od nich odkúpiť, vyplatiť dlžoby. Mohli sme znova naštartovať výrobu, lebo Majolika na tom bola už tak zle, že prestali vyrábať, odstrihli ich od elektriny a bolo tam úplne ticho a zima. Museli sme znovu zaviesť elektrinu a ja som medzitým neustále pracovala s keramikármi, ktorí tu predtým maľovali a točili, aby vedeli, že im chceme všetkým ponúknuť prácu a pomôcť.
Majolika mala v osemdesiatych rokoch 300 zamestnancov. V čase, keď sme my do nej vstupovali, mala 15. Boli to väčšinou ľudia, ktorí tu žili a pracovali celý život. Nevedeli si predstaviť inú prácu a ja som si nevedela predstaviť, že by sme ich museli poslať na ulicu. Celý ten proces bol veľmi turbulentný, ale podarilo sa nám vrátiť ľuďom prácu.
Prečo je pre vás dôležité pomáhať svojmu regiónu?
Myslím si, že to je prirodzené. Každý by sa mal zaujímať o priestor, v ktorom žije. Tak, ako si zlepšujete domácnosť, aj ďalej je priestor, v ktorom žijete, a sú tam ľudia, s ktorými spolužijete. Som presvedčená, že od vzťahov a prostredia závisí kvalita vášho života. Môžeme si spraviť život lepším aj tým, že zlepšíme všetko okolo nás.
V Majolike tvoríte keramiku so štyrmi tradičnými modranskými vzormi. Ktorý je váš obľúbený?
Pre mňa sú krásne všetky vzory, lebo každý má za sebou veľmi silný príbeh. Napríklad modrý spájajú s Modrou. Modrá s bielou sa teraz v dekoráciach veľmi využívajú, takisto ako zelená. Do moderných interiérov si ľudia zvyknú dávať práve túto keramiku. Ďalší vzor je habánsky a má smutno-krásny príbeh Habánov, ktorých vyhnali z ich vlasti, a oni svoje know-how krásnej maľby na bielej glazúre rozniesli po celej Európe. Prišli až k nám a usídlili sa na oboch stranách kopcov Karpát. Boli veľmi zruční remeselníci. A napriek tomu, že to bola uzavretá komunita, v remeslách dokázali zdieľať vedomosti s okolím. Tu boli vždy hrnčiari, lebo tu bola výborná pôda, ale typickú Majoliku vlastne priniesli až Habáni.
Najmladší ornament máme veľmi podobný s Moravákmi a je to spomienka na tie naj časy Majoliky, ktoré boli smutné tým, že sme v Československu mali veľmi málo ďalších predmetov, ktoré mohli byť darom alebo mohli reprezentovať Slovensko. V tom čase v Majolike pracovalo 300 ľudí.
Čo vás naučila práca v Majolike?
Aj napriek tomu, že som si myslela, že som sa vo “veľkom svete” všeličo a veľa naučila, práve Majolika ma naučila obrovskej pokore k veciam, ktoré neviem ovplyvniť. Napríklad to, že v peci začnú kúriť hrnčiarski škriatkovia, vypne vám termostat, namiesto 960 stupňov pečiete na 1300 a komplet všetko sa vám roztopí. Alebo to, že vám síce ponáhľa zákazka, ale tú pec nemôžete otvoriť, lebo by ste poškodili a zničili kompletne celú prácu. Čiže pokora a trpezlivosť sú životná lekcia, ktorú dostávam každý deň.
Čo si myslíte, že vás s Majolikou ešte čaká?
Podľa mňa by po každom na tomto svete malo zostať niečo pozitívne. Mali by sme tu nechať svoj odkaz alebo niečo, čo má zmysel. Som presvedčená, že keramika, jej krása a aj úžitok, ktorý z nej máme už po stáročia, zmysel má. Preto si myslím, že toto bude môj odkaz a verím, že sa mi ho podarí udržať aj pre ďalšie generácie. Začali sme tým, že sme Majoliku zapísali do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, kde podľa mňa právom patrí, a možno budeme robiť kroky k tomu, aby sme ju zapísali aj do UNESCO.
Prichádzajú k nám študenti zo ŠUP-ky. Verím, že niektorí z nich budú naši budúci kolegovia. A aj to je pre mňa dôkazom, že Majolika znovu žije a že už tu nebude tak chladno, ako v tých mrazivých dňoch, keď tu nebola elektrina. A verím, že to potiahne ešte veľmi dlho, aby tu nebol skanzen, ale naozajstná tvorba keramiky.
Žijete svoj život podľa vlastných predstáv?
Ak sa zamyslím nad tými predstavami, ktoré som mala ako dieťa, tak určite nie. To by som teraz bola niekde na ISS alebo s Michaelou Musilovou na Havaji a riešili by sme expedíciu na Mars. Študovala by som astrofyziku. Čo sa týka profesnej stránky, paradoxne som si splnila takú PR métu až v Majolike. Dvadsať rokov som robila PR, asi som bola známe meno v brandži a možno som aj niečo mala za sebou, niečo dokázala. Ale napríklad ocenenie PRokop som získala až v Majolike za naše maľované zastávky.
Povedzte nám o vašich želaniach, snoch a cieľoch
Našimi klientmi sú šikovní, aktívni ľudia, ktorí sa dokážu nadchnúť pre to čo robia tak v osobnom, ako aj pracovnom živote. Ak patríte medzi nich, radi vás podporíme. Dohodnite si bezplatné stretnutie a zistite aké benefity získate, ak zveríte svoje peniaze profesionálom, ktorých starostlivosť o financie baví.