Marjane Satrapi: „Sebarealizácia je na nás. Každý má na výber“

Marjane Satrapi, vedkyňa Marie Curie bola súčasťou vášho života už od detstva. Vaša matka vám zvykla hovorievať: Môžeš sa stať Mariou Curie alebo Simone de Baeuvior (pozn. red. francúzska filozofka, spisovateľka a predstaviteľka existencializmu). Čo pre vás v tom čase predstavovali tieto ženy?
Obe boli pre mňa symbolom emancipácie a sebarealizácie. Vďaka týmto vzorom som si uvedomovala, že ak nechcem, nemusím sa vydať, stať sa matkou alebo ženou v domácnosti. Mama povedala: „Môžeš byť tým, kým chceš. A keďže Marie Curie urobila prelomový objav a ako jediná získala dve Nobelove ceny v dvoch rôznych kategóriách, vedela som, že je to možné.

Mohli ste tiež natočiť film o Simone de Beauvior. Prečo ste si vybrali práve Marie Curie?
Mám rada Simone de Beauvoir a jej klasiku „The Second Sex“ som čítala veľmi skoro, ale Marie Curie mi je bližšia. Ona je taká akčná feministka. Feminizmus demonštruje jej život, nie len veľké slová alebo teórie. Mnohým ženám tak otvorila dvere: Ona nebola len prvou profesorkou na Sorbonni, ale tiež prvou ženou, ktorá získala Nobelovu cenu - dvakrát. Ale byť ženou pre ňu nikdy nehralo prvoradú úlohu. Zaujímala ju iba veda. A v tejto oblasti bola najlepšia, lepšia ako všetci muži okolo nej.
 

Objavili ste nejaké aspekty života, ktoré ste predtým o nej nevedeli?
Samozrejme a veľa. Ak je niekto tak famózny ako Marie Curie, tak nesmiete zabúdať, že za takouto vedeckou ikonou je komplexná osobnosť. Vďaka práci na filme som zistila množstvo detailov o osobnosti Marie Curie, napríklad, že bola veľmi talentovanou ilustrátorkou a naozaj všetko robila s neskrotnou vášňou.

Vyrastali ste v Iráne a prišli ste do Francúzska v rovnakom veku ako Marie Curie z Poľska. Spája vás táto skúsenosť s exilom?
Obe sme prišli do Francúzska v dvadsiatke a obe sme opustili náš domov, lebo sme nevedeli dosiahnuť to, po čom sme túžili. To nás skutočne spája. Tu sa však paralela končí. Marie bola génius a ja nie.

Svojmu životnému príbehu ste sa venovali v komikse „Persepolis“, ktorý sa stal globálne úspešný. Čo vás o sebarealizácii naučil život v diktatúre?
Po islamskej revolúcie bol zákaz všetkého! Bola som ale menej slobodná vo svojich myšlienkach? Nie. Stal sa zo mňa hlúpy človek? Nie. Pretože bez ohľadu na to, ako veľmi ma kontrolovali, nemohli preniknúť do mojich myšlienok. Tie totiž patria iba mne a zostanú pod mojou kontrolou, ak sa tak rozhodnem. A dosiahnuť to môžem iba ak to tak naozaj robím. Takže sebarealizácia je na nás. Každý má na výber.
 

Vo Francúzsku sa v posledných mesiacoch veľa diskutovalo o teórii ženského pohľadu. Čo si o tom myslíte? Dokážu ženy urobiť lepší film o ženách než muži?
Nie, nesúhlasím s touto teóriou. Spisovateľka Nathalie Sarrautová raz povedala: „Literatúra nemá pohlavie“. A to je pravda. To isté môžeme povedať o genialite a inteligencii. Zoberme si Flauberta, ktorého milujem: Bol to slobodný muž a napriek tomu napísal knihu, v ktorej sa môžete spoznať ako žena. Ľudia by sa navyše mali prestať správať tak, akoby bolo obdivuhodné, že žena nakrúca film - ako by boli ženy akosi menej schopné alebo hlúpe. Toto by už v dnešnej dobe malo byť samozrejmé.

Napriek tomu sa zdá, akoby ste Marie Curie sledovali ženským okom. Väčšina mužov vykresľuje životopisné hrdinky ako krásne, pôvabné stvorenia, ktoré sú takisto geniálne a úspešné. Na druhej strane sa vaša Marie javí taká, aká pravdepodobne v skutočnosti aj bola: trochu necitlivá, neuveriteľne tvrdohlavá, presvedčená o sebe, plne zameraná na seba a svoju prácu...
Samozrejme. Neexistuje iný spôsob. Nikto nevyhrá dve Nobelove ceny za pečenie koláčov či za česanie vlasov, kým si spieva. Ak chcete niečo dosiahnuť, musíte byť tvrdý, sústredený a nekompromisný. U mužov je to akceptované, dokonca sa to považuje za obdivuhodné, u žien je to problém. Ľudia chcú zachovať tento mýtus - a ženy ho chcú zachovať tiež. Skutočne som s niektorými ľuďmi musela bojovať, lebo si mysleli, že Marie Curie nie je dostatočne sympatická. A tak som im vysvetľovala: Keby bola sympatická, mohla by sa stať vašou manželkou, ale nebola by to najslávnejšia vedkyňa všetkých čias.
 

Jej manžel Pierre Curie pôsobil vo filme veľmi sympaticky. Bol veľmi otvorený. Bol Pierre Curie skutočný feminista rodiny?
Áno, dalo by sa to tak povedať. Oženiť sa so ženou, ktorá bola pre neho rovnocenná, možno dokonca aj nadriadená, viesť s ňou výskum a pripustiť, že je slávnejšia ako on, bolo v tých časoch nekonvenčné a neuveriteľne moderné. Pre niektorých mužov je to aj dnes ťažké prijať.

Dvojica vedcov objavila prvok rádium a rádioaktivitu, ktoré dali svetu nie len radiačnú terapiu, ale tiež atómovú bombu. Na konci vášho filmu sa Mária pýta Pierra: „Urobili sme dobre, však? Bola si vedomá nebezpečenstva?
Samozrejme. Veda prináša svetu niečo nové a dúfa, že ho zlepší. Zároveň však vie, že ľudia sú schopní toho najlepšieho aj najhoršieho a že objav sa dá použiť oboma smermi. Pierre a Marie si boli toho vedomí, čo dokazuje aj Pierov prejav pri príležitosti odovzdávania Nobelovej ceny: Vyzval ľudí, aby boli rozumní. Obaja totiž vedeli, že ich práca sa môže stať Frankensteinovým monštrom. Zodpovednosť za použitie ich objavu však nenesú oni, ale spoločnosť.

V čase, keď žili Curieoví bola spoločnosť zapálená pre vedu. Ľudia verili, že pokrok je dobrá vec. Zdá sa, že dnes o tom mnohí pochybujú. Čo si myslíte vy?
Naďalej verím v pokrok. Veď si len spomeňte na internet. Aké úžasné je, že mám v telefóne celú encyklopédiu, namiesto toho, aby som musela v taške ťahať dvadsať hrubých zväzkov. Nemyslím si veľa o sociálnych médiách, ale tie nemusím používať. S pokrokom, ako so všetkým máte na výber. Ľudia sú zodpovední za to, čo z vecí urobia.