Manželia Repíkovci: „So Slowlandiou sme si siahli na hviezdy“

Prezraďte nám, kedy a kde sa začala písať história vašej imaginárnej a pomalej krajiny?

Zuzana: Príbeh Slowlandie sa začal, keď sme sa dali dokopy ako partneri. Vzniklo medzi nami puto, od ktorého sa odvíjalo všetko ostatné.

Bola medzi vami tá správna chémia?

Michal: Musela byť, veď sme spolu 20 rokov. Sme sídlisková láska z Nitry. Začali sme randiť asi v pätnástich rokoch. Išli sme spolu na vysokú školu do Bratislavy, ktorú sme obaja úspešne skončili a zamestnali sa v korporáte. Odjakživa nás spájala láska k jedlu a objavovanie nových chutí. Naše cestovanie bolo vždy prepojené s gastronómiou. Fascinovali nás trhy s tradičnými jedlami a spoznávanie lokálnych delikates. Tam má korene naša spoločná vášeň, ktorá z hobby prerástla do profesie.

V začiatkoch vášho podnikania však nefigurovali oriešky. S akým produktom ste začínali?

Michal: Hneď po vysokej škole som so spolužiakom založil firmu a mali sme v pláne predávať stéviu ako zdravé prírodné sladidlo. Bolo to v čase, kedy ju Európska únia povolila na potravinové účely. Našli sme si malú rodinnú firmu v Indii, ktorá stéviu pestovala a spracovávala. Mali sme veľké oči, mysleli sme si, že s prémiovým sladidlom urobíme dieru do sveta. V skutočnosti to však vôbec nefungovalo. Ľudia stéviu nepoznali. Zákazníkov sme museli vzdelávať a to bolo veľmi náročné. Potrebovali sme náš neznámy produkt prepojiť s niečím, čo ľudia poznajú. Pojítkom bola čokoláda sladená zdravým sladidlom. Išlo to o čosi lepšie. Postupne sme začali distribuovať aj iné čokolády od slovenských remeselníkov. O to viac sme chodili do terénu, medzi predajcov a zákazníkov. Prehĺbilo to znalosť segmentu a jeho slovenských špecifík. Popritom sme všetky dovolenky naďalej spájali s gastronómiou a jedlom.

Zuzana: Nachodili sme stovky kilometrov po výstavách a vždy sme sa tam veľa naučili. Po ceste sme prespávali na agro farmách a získavali vedomosti a skúsenosti. V Taliansku sme ochutnali veľa lieskovcových krémov a spoznali sme kulinárske nuansy.
 

Ako ste sa dopracovali k orieškovému remeslu, ktorému sa teraz venujete?

Michal: Rozhodli sme sa opustiť pohodlný život v Bratislave a sústrediť sa naplno na podnikanie. Dochádzali nám však peniaze, tak sme sa vrátili naspäť domov do Nitry. Po siedmich rokoch sme sa nasťahovali do detskej izby u mojich rodičov. Bola to ťažká skúška. Zuzka prijímala objednávky a ja som ich rozvážal. Jedného dňa nás však distribútor remeselných čokolád odstrihol a my sme prišli o 80 percent príjmov. Boli sme v existenčnej kríze, museli sme sa rozhodnúť, či to celé zabalíme alebo ideme robiť niečo úplne nové. Snívali sme o remesle, kumšte na najvyššej úrovni. Chceli sme byť unikátni a zažiariť.

Zuzana: Jedna z Michalových ciest do Talianska bola zlomová. Vymyslel celý koncept aj samotný názov Slowlandia.

Sme zvedaví. Poviete nám viac o tejto ceste?

Michal: Išiel som na čokolatiersky workshop do Piemontu na severe Talianska. Je to región pri francúzskych hraniciach známy najlepšími lieskovcami na svete, ktoré sú obzvlášť vhodné na výrobu orieškových krémov. Sídli tam svetoznáma čokolatierska firma Ferrero a nachádza sa tam aj jej prvá továreň na Nutellu. Rozmýšľali sme, že kúpime stroje a skúsime vyrábať vlastný produkt. Veril som, že orechy pôjdu do popredia. Piemont je známy aj hnutím Slow Food, ktoré má v Európe 1,6 milióna aktívnych členov. Gastronómia je v Taliansku dôležitou súčasťou kultúry a hnutie Slow Food sa zasadzuje za zachovávanie tradičných, lokálnych, kvalitných a poctivých potravín, jedál a produktov. Nám sa so Zuzkou jedlo vždy spájalo s emóciou. A to je aj idea Slowlandie.
 

Ideu hnutia Slow Food ste premietli aj do odkazu Slowlandie. Festina lente, čiže Ponáhľaj sa pomaly, máte aj na etiketách.

Pomaly znamená zostať verný hodnotám a kvalite, nepodliezť latku. Ponáhľaj sa je progres, inovácia, hnací motor. Veci musia ísť dopredu s rešpektom k tradíciám a hodnotám, ktoré nás zaväzujú.

Založili ste si vlastnú „krajinu“ a osamostatnili sa. Čo nasledovalo?

Michal: Zo spomínaného workshopu som sa vrátil s objednávkou na veľmi drahé stroje, ktoré sme si vôbec nemohli dovoliť. Bol som však tak nadšený z celej idey Slowlandie, ktorá mi po ceste napadla, že som veril, že výroba vlastného lieskovcového krému bude fungovať. Nechceli sme vyrábať Nutellu. Poznali sme trendy a našich zákazníkov a vedeli sme, že náš krém musí byť vegánsky, s vysokým podielom lieskovcov, bez palmového olej a bieleho cukru. Chceli sme delikatesu a fine food. V Taliansku ma presviedčali, že takáto receptúra nebude držať pokope. Taliani dnes žasnú a obdivujú naše ocenenia a úspechy.

Predpokladám, že vznik nového produktu, ktorý ste pomenovali Slowtella, je alchýmia. Zahŕňal veľa pokusov, testovania a ochutnávania?

Michal: Receptúra vzniká v hlave. Produkt so štyrmi ingredienciami nie je raketová veda. Je to hra s pomermi a drobnými nuansami. Bol som 14 hodín vo výrobe a robil rôzne pokusy a kombinácie. Spravil som prvé prototypy, nastavoval praženie, vyberal ideálnu odrodu orechov a kakaa. Zuzka bola moja primárna kritička. Večer som jej nosil domov vzorky a ona ich schvaľovala. Názory iných by boli pre mňa pri kreovaní receptúry rušivé. Vystačili sme si sami. Dodnes všetky naše nové produkty vznikajú interne. A samozrejme, dávame ich ako prvým schvaľovať našim deťom, takže naše produkty sú testované na deťoch (smiech).

Mali ste prvý produkt. Ako vznikala identita vašej imaginárnej krajiny?

Zuzana: Identita bola ťažký oriešok. Mali sme niekoľko stretnutí s grafickými štúdiami, niekoľko návrhov a nikdy to nebolo to pravé orechové. Až potom sme našli finálneho partnera a vtedy vznikol vizuál, ktorý máme dnes. So Slowlandiou sme vyšli, až keď bol obal, identita a cenotvorba.

Michal: Mojou požiadavkou bol symbol, ktorý si môžem dať vytetovať (smiech). Festina lente si určite dám zvečniť na telo aj s naším S a vychádzajúcim slnkom nad krajinou, čo je samo osebe symbolické. Máme nadčasové logo, v ktorom cítiť slow, ale aj „Slovakiu“. Dizajnéri prišli aj s ilustráciou, ktorou sme sa prihlásili k Nitre. Ten, kto naše mesto nepozná, si v nej môže nájsť rozprávkovú imaginárnu krajinu alebo mesto s hradom.

Zuzana: Ukázalo sa, že to bola najlepšia investícia v rámci firmy. Keď prišlo ťažšie obdobie, identita nás vždy podržala.

Kedy nastal zlom a vy ste si povedali, že to pôjde? Aký to bol pocit?

Michal: Bod zlomu bol Dobrý trh v Bratislave, kam sme išli s našimi produktami prvýkrát a nemohli sme urobiť lepšie.

Zuzana: Za tri hodiny sme vypredali všetko, čo sme mali vyrobené. Odchádzali sme spokojní.

Michal: Bol to hop alebo trop, posledný pokus. Buď to vyjde alebo to zabalíme a ideme naspäť do korporátu. Spadol nám kameň zo srdca. O Slowtellu bol prirodzený záujem, ľudia boli nadšení. Vedeli sme, že bude dobre.
 

Ako pokračovalo umiestňovanie nových produktov na trh?

Michal: Potrebovali sme neutrálny, nesladený produkt. Vzniklo Mandľové maslow. Z neho sme vytvorili mandľový krém sladený kokosovým cukrom. A tak sa to postupne rozrastalo. Zásadný prelom bol, keď sme dali dokopy 10 produktov. Bola to naša prvá jeseň v roku 2018 po mojom návrate z Talianska, kde sa zrodila Slowlandia. Prežívali sme neskutočne kreatívne obdobie, išlo to samo. Museli sme sa doslova krotiť, aby sme sa sústredili na to najlepšie a robili to poriadne a kvalitne. Mali sme 10 produktov a trúfalo sme ich všetky prihlásili do prestížnej medzinárodnej súťaže Great Taste Awards, čo je akýsi kulinársky Oskar. Dúfali sme, že ocenia aspoň jeden náš výrobok. Ocenenie nakoniec získalo 8 produktov, Mandľové maslow získalo najviac – 3 hviezdy, ktoré sú vyjadrením najvyššej kvality a chuti. Dovtedy nikdy nikto zo Slovenska nezískal 3 hviezdy. To nám veľmi pomohlo. Vedeli sme, že sme na správnej ceste. Odvtedy bodujeme každý rok. Siahli sme si na hviezdy (smiech).

V roku 2021 získali 3 hviezdy dokonca 2 vaše produkty a to Slowtella a Slowtella Kávová, čo robí zo Slowlandie najúspešnejšiu slovenskú potravinársku firmu v histórii.

Michal: Teraz uvažujeme, či sa na Great Taste Awards vôbec ďalej prihlasovať. V najlepšom treba prestať. Máme ešte jeden veľký úspech, na ktorý som osobne ešte viac hrdý. Ocenenia na International Chocolate Awards. Je to najvyššie ocenenie pre remeselných výrobcov čokolády na svete. Tam sme v roku 2020 prihlásili tri produkty. Za Slowtellu sme získali zlato, Mandle v slanom karameli získali striebro a Lieskovce v bielej čokoláde s malinami bronz.

Ako to, že úspech vašich produktov vôbec nebol slow, ale naopak dosť rýchly?

Zuzana: Tieto ceny boli zbieraním ovocia práce, ktorá tomu predchádzala.

Michal: Robíme to stále netradične poctivou čokolatierskou technológiou, nie ako sa konvenčne vyrábajú orieškové krémy. Naše orechy sa triedia 3-krát ručne - „popoluškovskou“ metódou. Slowtella je stále unikát. Drží pokope. Výroba jednej várky trvá 24 hodín. Je to naozaj pomalá a poctivá práca. Zakladáme si na kvalite ingrediencií a spôsobe spracovania. Túto latku nikdy nepodlezieme.
 

Mali ste naopak krízové okamihy, keď ste si povedali, že ste to v podnikaní „prepálili“?

Zuzana: Personálne otázky berieme ťažšie. Firmu máme postavenú na osobných vzťahoch s kolegami, dodávateľmi aj obchodníkmi. Horšie znášame, keď nám nejaká spolupráca nevyjde.

Michal: Máme asi 35 zamestnancov. Vo výrobe máme takmer nulovú fluktuáciu, keďže sú to ľudia, ktorí s nami boli prakticky od začiatku. Je však stále ťažšie nájsť zanietených odborníkov napríklad na marketing a obchod. Ak ich získame, je bolestivé, keď odídu, lebo sa rozhodnú, že nechcú žiť na Slovensku. Aj to sa nám stalo. Osobne sa nás to dotýka. Možno si ľudí púšťame až príliš k telu. Chceme začať opäť variť pre zamestnancov, aby sme sa všetci stretávali pri spoločnom jedle ako kedysi. To nám pomohlo vybudovať firemnú kultúru a vďaka tomu sme boli schopní nájsť si kvalitných ľudí. Podľa mňa je to nesmierne dôležité.

Čo vás poháňa a motivuje zviditeľnovať Slowlandiu doma, ale aj za hranicami?

Zuzana: Deti. Budujeme rodinný podnik a chceme im ho tu zanechať. Túžime po tom, aby v ňom chceli pokračovať a boli na Slowlandiu hrdí.

Michal: Najväčší problém je momentálne zohnať kvalitných a zanietených ľudí. Posolstvo Slowlandie je byť inšpiráciou pre tých, ktorí váhajú, či zostať na Slovensku alebo sa sem vrátiť zo zahraničia. Chceme byť dôkazom toho, že sa dá uspieť vo svetovej konkurencii. Na Slovensku sa dajú robiť svetové produkty a to nás poháňa.

Prezraďte nám, žijete život podľa vlastných predstáv?

Zuzana: Radi by sme (smiech). Je náročné skĺbiť pracovný čas, rodinu, zamestnancov a ich potreby. Chceme, aby sa tu všetci naši kolegovia cítili dobre.

Michal: Hovorí sa, že začať a rozbiehať biznis je to najťažšie. Dnes to vnímam tak, že to je to najkrajšie obdobie, lebo nám všetko išlo prirodzene, dobrodružne a kreatívne. Boli sme mladí, nebáli sme sa zariskovať. Mám pocit, že najťažšia fáza je teraz. Z garážovej a remeselnej firmy, kde sme si výrobu robili sami, sa musí posunúť k tomu, aby Slowlandia nebola závislá len na nás. Mne to ide dobre so strojmi, číslami a produktami, Zuzka to vie s ľuďmi. V tom sme sa vždy krásne dopĺňali. Teraz prišli deti a veci sa zmenili.

Aké máte so Slowlandiou plány do budúcnosti?

Najambicióznejší projekt, kam by sme sa chceli posunúť, je poľnohospodárstvo. Zakladáme lieskovcové sady na Slovensku. Naša vízia je, aby čo najviac pridanej hodnoty Slowlandie bolo z lokálnych zdrojov, a aby to bol udržateľný systém ekologického hospodárenia a výroby. Sebestačnosť by nám priniesla viac pokoja do podnikania, ale aj rodinného života. Tento projekt nás veľmi inšpiruje, je to beh na dlhú trať a robíme ho pre naše deti a ďalšie generácie.