Heinz Frei: „Búriť sa proti svojmu osudu je tvrdá práca“

Pred rokom ste dokázali zdanlivo nemožné a vo veku 63 rokov ste na paralympiáde získali ďalšie striebro. Potom ste oznámili ukončenie kariéry. Prerástla vám sláva cez hlavu?

Nie, na to asi nemám čas (smiech). Môj denný program je úplne plný. Popri práci na polovičný úväzok v Nadácii pre paraplegikov trénujem zhruba na rovnakej úrovni ako predtým: aspoň jednu hodinu denne, niekedy štyri až päť hodín. Je to dobré pre moju psychiku a je dôležitou prevenciou proti starnutiu môjho tela.

Vo veku 20 rokov ste spadli počas horského behu a odvtedy ste ochrnutý. Aké ťažké bolo naučiť sa ovládať svoje „nové“ telo?

To bolo mimoriadne náročné. Ako športovec som bol zvyknutý, že moje telo funguje. Strata dvoch tretín mojej výšky bola jednoducho bolestivá. Ocitol som sa v hlbokom zúfalstve a sužovali ma depresie a úzkosť. Ani som si nevedel predstaviť, že by som niekedy znovu získal možnosť sebarealizácie. Trvalo mi dva roky, kým som sa viac-menej zmieril so zmenou a našiel nový smer.
 

Čo vás viedlo k tomu, aby ste opäť nabrali odvahu?

Predtým, ako si rozšírite svoje perspektívy, musíte sa naučiť milovať svoje nové telo. To je predpoklad, aby ste zvládli náročný proces, ktorý si vyžaduje veľa trpezlivosti a dobré prostredie. Po piatich mesiacoch v rehabilitačnej ambulancii som mal to šťastie, že som sa mohol vrátiť do svojho bežného života. Rodičovský dom bol prízemný, mohol som pokračovať v práci geodeta a kamaráti z gymnastického a lyžiarskeho klubu sa o mňa skvele starali. Dostal som teda šancu opäť sa presadiť v spoločnosti – čo v mojom prípade znie trochu zvláštne (smiech) – a rozhodol som sa s vypätím všetkých síl nájsť cestu späť k životu, ktorý si sám určím.

Teraz to znie tak jednoducho. Ako sa vám to podarilo?

Pomohol mi môj pozitívny prístup k životu. Mal som ho už pred nehodou a ten sa po úraze úplne nestratil. Vždy som mal pocit, že sám dokážem čokoľvek a žil som podľa hesla: „Ak stojíš na mieste, ideš dozadu.“ Namiesto boja s osudom som si začal dávať malé, reálne ciele. A hneď ako som ich dosiahol, vsadil som na ďalšie. Veľmi mi pomohli úspechy v športe na vozíku. Tu som opäť našiel svoju sebaúctu a uvedomil som si, že stále môžem byť kúskom mozaiky v našej spoločnosti.

Nie každý má toľko optimizmu a športového talentu. Dá sa naučiť odolnosti a ceste späť k sebarealizácii?

Áno, ale vzbúriť sa proti svojmu osudu a nájsť opäť cestu k sebarealizácii je veľmi náročná práca. Svoje šťastie si musíte do určitej miery vynútiť. Musíte odolať závislosti, bojovať proti nej. Nemali by ste sa ľutovať ani nechať ostatných, aby vás ľutovali. Musíte sa naučiť trpezlivosti a snažiť sa vytvárať dobré chvíle. Dosahujte malé úspechy, ktoré vám dodajú odvahu k ďalšiemu kroku. A musíte byť ochotní urobiť niečo navyše, aj keby bolo oveľa jednoduchšie požiadať o pomoc.
 

Máte nejaký príklad?

Jedným z nich je odhŕňanie snehu. Nemôžem použiť bežnú lopatu, bola by pre mňa príliš ťažká. Preto sa pohybujem po kolenách a dvoma malými lopatkami v každej ruke odhrabávam chodník pred naším domom až k poštovej schránke. Každý, kto ma takto vidí, hovorí: „Heinz, nerob to, vezmem veľkú lopatu a rýchlo ti to spravím.“ Ale to ja nechcem. Som aktívny a prispel som niečím. To je pre mňa dôležité. Aj keď to vyzerá zdĺhavo a trvá to veky.

Čo pre vás znamená sebarealizácia?

Dobrý pocit, že som opäť získal čo najväčšiu nezávislosť. Vedieť, že môžem robiť vlastné rozhodnutia o svojom každodennom živote a že som schopný sa podieľať na živote. Aj v domácnosti napr.: Dohodol som sa s manželkou, že mám utrieť podlahu a povysávať, keďže som bližšie k zemi. Moja žena je zodpovedná za čistenie všetkého, čo je vyššie ako 1,5 metra. Bolo by mi nepríjemné, ak by som sa mal len pozerať. V skratke by sa dalo povedať: sebarealizácia pre mňa znamená únik zo špirály bezcennosti.

Dúfate, že budete ešte niekedy chodiť?

Pri rehabilitácii som dúfal, že budem jedným z mála, ktorí dokážu opustiť centrum pre paraplegikov pešo. A ako všetci, ktorých sa to týka, aj ja som dlho dúfal, že by mohlo dôjsť k prelomu vo výskume, vďaka ktorému budú poranenia miechy vyliečiteľné. Ale toto je hudba budúcnosti. V istom momente som si povedal: Nechcem čakať 50 rokov na zázrak a za ten čas mi život pretečie pomedzi prsty. Skúsim radšej žiť tu a teraz.

Venujete sa nielen športu na vozíku, ale aj inklúzii paraplegikov. Aké je sociálne postavenie ľudí na invalidnom vozíku?

Za tých 44 rokov, čo som na invalidnom vozíku, sa toho veľa zmenilo. Ľudia sú vo všeobecnosti uvedomelejší a zlepšila sa aj dostupnosť. Dnes môžem ísť von spontánne s vedomím, že nájdem reštauráciu s bezbariérovou toaletou alebo hotel s bezbariérovým prístupom. Ale Švajčiarsko v žiadnom prípade nie je bezbariérové. Niektoré krajiny severnej Európy a USA sú ďaleko pred nami. Ale tiež sa mi zdá dôležité pestovať imidž vozičkárov.
 

Ako to myslíte?

Niektorí ľudia, ktorí sú schopní chodiť, nás považujú za úbohé bytosti, ktoré postihla krutá rana osudu. Myslia si, že s nami nemôžu mať plnohodnotný vzťah a že sa o nás musia starať do konca života. Mnoho paraplegikov si preto nevie nájsť partnera. Ja som o to vďačnejší, že môžem žiť s manželkou Ritou, s ktorou mám dve dospelé deti.

Budúci rok dovŕšite 65 rokov a to je oficiálny vek odchodu do dôchodku. Ste na starobu pripravený lepšie ako ľudia bez postihnutia, keďže ste sa už naučili zvládať fyzické obmedzenia?

Možno. Uvedomujem si, že veľa disciplíny a tréningu mi umožňuje udržať si kvalitu života a sebarealizáciu, ktorá sa stala súčasťou môjho života a dúfam, že mi pomôže aj v starobe. Viem, že v určitom bode už moje telo nebude schopné vykonávať niektoré veci. Potom musíte opustiť niektoré zvyky a rozlúčiť sa. Tentoraz sa však zmeny objavia postupne. Sú jemné a niekedy aj nepostrehnuteľné.

Snívate niekedy o tom, že budete môcť chodiť?

Často. Snívam o lyžovaní, bežkovaní alebo behaní v lese. Zaujímavé je, že väčšinou mám bosé nohy a je mi zima. Keď sa zobudím a vidím invalidný vozík vedľa mojej postele, bývalo mi smutno. Teraz viem, že život ide ďalej.

^{Foto: Melinda Blättler}