Jozef Beständig: „Vo vrcholovom športe ani vo finančnom sprostredkovaní sa človek nemôže spoliehať na talent“

Ako sa spätne pozeráte na svoje detstvo a dospievanie, ktoré ste strávili na ľade ako krasokorčuliar?
Napriek tomu, že ako každý priemerný chlapec som chcel skôr hrať hokej alebo futbal, stal som sa krasokorčuliarom. Chtiac-nechtiac. Ale s odstupom času si hovorím, že je menej bolestivé spadnúť z nejakého dvojitého alebo trojitého skoku, ako byť narazený na mantinel dvakrát ťažkým chlapom (smiech).
Začiatky tohto športu sú veľmi zábavné, potom je to trochu náročnejšie, a keď človek začína dospievať, zisťuje, že si môže splniť niektoré ciele, ale aj to, že dosiahnuť ich nie je veľmi jednoduché. Keď sa však človek zaprie, aj do toho dá všetko, aj to robí najlepšie ako vie, retrospektívne môžem skonštatovať, že lepší život a lepšie dospievanie som asi nemohol mať.

Kedy ste v športe zažili svoje vrcholné obdobie?
Začiatok toho obdobia sa môže javiť ako nie celkom šťastný. Skončil som totiž strednú školu, pred sebou prázdniny, za sebou neúspešné prijímačky na Ekonomickú univerzitu. Áno, aj také sa stáva. Dnes v tom však vidím pozitívum, pretože som získal rok, počas ktorého som sa mohol venovať čisto iba športu.

Neskôr ste však Ekonomickú univerzitu vyštudovali. Ako sa vám darilo skĺbiť štúdium a šport?
Bolo to pomerne únavné. Vstával som skoro ráno, šiel som na dva tréningy, jeden „na suchu“, druhý na ľade. Osprchoval som sa, prezliekol a bežal som do školy. Tam sa niekedy stávalo, že mi padla hlava alebo som sa schoval pod lavicu (smiech). Po škole nasledoval opäť tréningový proces. Navyše sme počas niektorých dní dochádzali za trénerom do Brna, ale dalo sa to. Keď človek chce, dá sa všetko.

Ktoré preteky boli najdôležitejšie vo vašej kariére?
Majstrovstvá Slovenska v decembri 2004 v Ružomberku budú pre mňa asi najzapamätateľnejšími pretekmi, pretože sme ako outsideri s prehľadom vyhrali Majstrovstvá Slovenska. Následne to boli Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta v roku 2005, ktoré pre nás boli veľmi dôležité.

Neskôr ste žili a trénovali v Texase.
Áno, v Spojených štátoch sme trénovali dva roky. Vtedy si však človek začne uvedomovať, že má 27 rokov. Za sebou má len drinu, odriekanie a dá sa povedať, že aj dlhy. Pretože financovať šport v dnešnej dobe nie je jednoduché. Sponzori alebo športové asociácie vám peniaze neprinášajú na táckach.
Moja štartovacia pozícia do života nebola príliš optimistická. Takže prišlo racionálne rozhodnutie.

Vrátili ste sa teda na Slovensko a neskôr ste sa stali finančným sprostredkovateľom. Ako k tomu došlo?
Do branže finančného sprostredkovania som sa dostal úplne náhodou. Po ukončení kariéry som tak, ako asi každý druhý, dal svoj životopis na stránku Profesia. Za pol dňa som mal 10 ponúk, z ktorých 8 bolo z branže finančného sprostredkovania a len 2 také, ktoré som v skutočnosti hľadal. To boli účtovníctvo alebo audit. A myslím, že bolo dobre rozhodnuté, na ktoré pohovory som šiel.

 

Špecializujete sa na niektoré konkrétne finančné služby?
Nie aj keď sú isté oblasti, v ktorých zaznamenávam nadpriemerné zastúpenie v produkcii. Zrejme by to bola oblasť investícii. V každom prípade, chcem, aby som vedel poskytnúť z hľadiska financií širokospektrálne služby.

Vidíte medzi športovou kariérou a finančným sprostredkovaním nejakú paralelu?
Ani v jednom ani v druhom sa človek nemôže spoliehať na talent alebo na nadanie. To totiž tvorí 10 a menej percent z celkového úspechu. Tých 90 % je drina, odriekanie, cieľavedomosť a ťah na bránu. Druhá paralela je, že ak chce človek napredovať a zlepšovať sa, musí podstúpiť istú dávku rizika. Jediné, čo je dnes garantované, je riziko v každej časti nášho života. A ešte mi napadla jedna. Ak človek pracuje najlepšie, ako vie, dosiahne úspech, v čomkoľvek, čo robí.

Čo vám práca vo finančnom sprostredkovaní priniesla do života?
Životnú partnerku, s ktorou máme dcérku. A tiež mi umožnila niečo, čo mi bolo v športe veľmi blízke. Že keď človek naozaj tvrdo pracuje, bude odmenený. Dnes viem, že 16 rokov dozadu som sa rozhodol správne a nemenil by som. Swiss Life a finančné sprostredkovanie mi zároveň do života priniesli veľké množstvo úžasných ľudí – aj kolegov aj klientov.
 

Finančné sprostredkovanie sa na Slovensku niekedy stretáva s predsudkami. Zažívate to aj vy?
Kritiku na túto oblasť počúvam dennodenne. Ale beriem to ako obrovskú výhodu. Pretože viem, že keď sa raz človek stretne so mnou, zistí, že na trhu sú aj takí sprostredkovatelia, ktorí svoju prácu robia veľmi dobre až vynikajúco a to je jeden z dôvodov, prečo sa mi klienti ozývajú sami a o chvíľku nastane čas, keď už naozaj nebudem stíhať.

Darí sa vám plniť si sny a ciele?
Myslím, že áno. V Swiss Life Select dosiahnem na najvyššiu sprostredkovateľskú pozíciu. A z takých osobných snov? Chcel by som aspoň polovicu veľkých cien Formule 1 vidieť naživo.

Môžete o sebe povedať, že žijete život podľa vlastných predstáv?
Žiť život podľa vlastných predstáv, to nie je, že som vyvalený celý rok niekde na pláži, mám všetko a nemusím nič robiť. Ja by som sa unudil k smrti. To človeka ubíja. Ľudia by, skrátka, mali pracovať. A nemyslím tým, že by mali byť zamestnaní, ale majú vyvíjať aktivitu, a potom si majú užiť jej plody. To je mojím zmyslom života. To je moja cesta k žitiu života podľa vlastných predstáv.

Ak by sa vás niekto spýtal na návod, ako na život podľa vlastných predstáv, čo by ste povedali?
Ak chcú ľudia žiť život podľa vlastných predstáv, mali by byť na seba prísni, mali by byť zásadoví a mali by si veci zvyknúť robiť pravidelne, vytvoriť si návyk. Samozrejme, pozitívny návyk a neustále ho opakovať. A zároveň by mali robiť veci najlepšie, ako vedia. Všetky, vždy a za každých okolností.