Vedec Pavol Čekan: Ak si niečo zaumienim, nedokážem sa vzdať

Na Slovensku sa nestáva veľmi často, aby boli vedci celebritami. Pred pandémiou vaše meno poznali hlavne vo vedeckých kruhoch. Dnes je to však väčšina Slovenska. Ako sa vám zmenil život?

Život sa mi zmenil zásadne. Pozná ma veľa ľudí a aj ma zastavujú na ulici. Je to pre mňa tiež veľký záväzok. No možno lepšie by odpovedala moja manželka, pretože ona to pociťuje oveľa viac ako ja v tom, že si ma už musí deliť aj s verejnosťou.

Ako zvláda vaša rodina túto väčšiu pozornosť?

Moja rodina to zatiaľ zvláda dobre, keďže máme tri malé deti, ktoré to vnímajú ešte detskými očami. Skôr ich to baví, keď vidia, že sa ľudia zastavia a chcú fotku. A sú pyšné, že ľudia poznajú ich tatíka. No oni ešte nevnímajú aj negatíva statusu známeho človeka. Nevnímajú ani všelijaké „hejty“ zo sociálnych sietí. Neriešia moje televízne výstupy. V podstate to ani nechcú pozerať. Berú ma takého, aký som. Ich to nezmenilo a tým ma vracajú nohami späť na zem.

Spomínate si na nejaký príjemný zážitok, keď vás niekto zastavil na ulici?

Na festivale Pohoda ma ľudia zastavovali a ďakovali mi za prácu. Samozrejme, nielen mne, ale aj mnohým iným vedcom, ktorí sú zapojení buď vo Veda pomáha, alebo sú lekári a odborníci v prvej línii. Pre vedca je to obrovské zadosťučinenie, keď si vás ľudia všímajú práve pre vašu vedeckú prácu, nie pre to, ako vyzeráte alebo či ste vtipní. Pretože presne preto to robíme. Aby sme tejto spoločnosti mohli pomôcť – odbornosťou či vedeckými výstupmi, v našom prípade je to vývoj a výroba RT-PCR testov.

 Na čom teraz pracujete?

Stále pracujeme na ešte lepších PCR testoch. Teraz konkrétne na vývoji mobilných testovacích jednotiek, takzvaných LAMP testov, ktoré sú rýchlejšie ako RT-PCR a nevyžadujú si infraštruktúru kamenného  diagnostického laboratória. Pod takouto mobilnou testovaciu jednotku si môžete predstaviť kontajner, dodávku s prívesom alebo prerobený autobus. Vieme s ňou ísť kamkoľvek do ohnísk pandémie. Samozrejme, pracujeme aj na vývoji a validácii onkologických diagnostických metód. Tam sme trošku spomalili, ale zároveň práve teraz akcelerujeme a chceme sa čo najskôr vrátiť do odboru rakoviny.

Pred príchodom pandémie ste sa venovali práve výskumu rakoviny, no dokázali ste z neho veľmi rýchlo presedlať na testy na covid-19. V ktorom z týchto smerov vidíte svoje miesto v budúcnosti?

To, že sme presedlali na infekčné choroby, ako je napríklad práve covid-19, bolo logickým krokom. Pretože my sa v rakovine snažíme objavovať a vyčísľovať práve RNA biomarkery. Aj pri SARS-CoV-2 ide o RNA vírus. Firma MultiplexDX preto bude pravdepodobne pracovať aj na problémoch v rakovine, ale aj na infekčných chorobách.

Ako sa MultiplexDX darí?

Pandémia bola pre nás aj akceleračný proces. Napríklad teraz môžeme prefinancovať mnohé veci v rámci vývoja onkologických diagnostických metód. Myslím si, že keď sa pozrieme za horizont dnešných dní, tak MultiplexDX má miesto v biologickom aj v aplikačnom výskume na Slovensku. A bodaj by sme boli zárodok úplne nového biotechnologického a biomedicínskeho priemyslu na Slovensku.

Má MultiplexDX meno aj v Európe či vo svete?

Renomé v Európe naozaj máme a na základe tohto vieme veľmi ľahko budovať synergie aj so zahraničnými partnermi. Sme členom Oslo Cancer Cluster v Nórsku, čo je jedna z najprestížnejších vedeckých skupín na svete. Z toho aj vychádzajú mnohé naše spolupráce. Sme tiež držiteľom EIC Accelerator grantu vo výške 2,5 milióna eur, čo je najprestížnejší grant, aký môže firma našej veľkosti získať.

Porozprávajme sa však aj o vašom silnom osobnom príbehu. Kedy si Pavol Čekan uvedomil, že bude vedcom?

Keď som končil základnú školu a začal som súťažiť na chemických olympiádach. Neskôr v prvých ročníkoch gymnázia ma začali baviť aj biologické vedy. Veľmi zvláštne je, že som chcel byť práve vedcom v biomedicínskom výskume. Preto som sa hlásil aj na medicínu, ale nikdy som nechcel byť klinický lekár. Sen som si v podstate splnil, hoci som za ním musel ísť po veľmi kľukatej ceste.

Nikdy ste nepoškuľovali po nejakom inom smerovaní?

Držalo ma to pevne až po vysokú školu na Islande. V poslednom ročníku bakalárskeho štúdia som začal študovať operný spev na konzervatóriu. To bol moment, keď som sa rozhodoval, či by som neskúsil aj dráhu profesionálneho speváka.

Kedy ste mali k speváckej profesii najbližšie?

Keď som začínal PhD. štúdium a prišla ponuka študovať operný spev v Taliansku. Vtedy som sa naozaj rozhodoval, či neskúsiť práve dráhu profesionálneho operného speváka, ale znovu som sa rozhodol pre vedu. Aj preto, že som si myslel, že vo vede som už oveľa ďalej a že byť vedcom môže byť spoločnosti oveľa nápomocnejšie. Ale teraz sa na to už dívam trošku inak.

Ľutujete to?

Sú momenty, keď by som si veľmi rád zaspieval na pódiu. A tiež ľutujem, že som sa spevu nevenoval viac.

Spomínali ste, že k vedeckej kariére viedla kľukatá cesta. Ako vyzerala?

Po strednej škole som dvakrát neuspel na prijímacích skúškach na medicínu v Martine a v Bratislave. Preto som sa rozhodol nastúpiť na novootvorenú prírodovedeckú fakultu v Trnave na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, kde som študoval chémiu, ale v podstate po prvom roku som zbalil kufre a odišiel som do Londýna. Strávil som tam rok, počas ktorého som sa zdokonaľoval v angličtine a robil som prakticky čokoľvek. Staral som sa o jezuitských kňazov, roznášal som poštu, prekladal som utečencom zo Slovenska, pracoval som pre profesionálnu fotografku. Balil som sendviče. Pracoval som v kebab bare s názvom Diana oproti Kensingtonskému palácu a upratoval som v hoteli.

Čo vám táto skúsenosť dala?

Zistil som, že koľko energie do nejakej práce dám, toľko sa mi vráti späť. A zároveň som sa naučil nevnímať žiadnu prácu ako podradnú, pretože takmer všetky som robil. Pre mňa je vo vedeckom parku dôležitá aj pani upratovačka. Viem, že je to naozaj podstatné pre moju prácu v laboratóriu, ak mám čistý stôl a podlahu. Veľakrát mi to pri výskume zachránilo pokus, pretože ak mi niečo spadlo na zem, ale bola čistá, mohol som to pozbierať a pokračovať ďalej. Žiadnu profesiu nepovažujem za zbytočnú a ctím si každého pracovitého človeka.

Čo nasledovalo po skúsenosti v Londýne?

V Londýne som stretol Čecha Petra Vošického, ktorý mi veľmi pekne rozprával o Islande, kde žil od roku 1985. Hovoril o tom, aká je tá spoločnosť otvorená cudzincom, ako sa dá ľahko dostať na vysokú školu či nájsť  prácu. Tak som sa rozhodol, že tam odídem, a neľutujem, pretože mal pravdu. Ľudia tam boli veľmi príjemní a dali mi možnosť reštartovať štúdium a v podstate aj celý môj život. Asi až do konca života budem sčasti Islanďanom.

Čo z islandskej nátury ste si zobrali za svoje?

Dve veci. Islanďania sú naozaj veľmi otvorení v umení a inováciách. Inováciám som otvorený aj ja. Možno nie v umení, ale práve vo vede. A druhá vec je, že sú veľmi hrdí na svoju krajinu, na svoj národ, na svoje športové mužstvá. Niet lepšieho fanúšika, ako je Islanďan. Majú ten pravý, zdravý nacionalizmus. Preferujú islandské výrobky, dovolenku na Islande a tak ďalej. Niečo podobné aj ja cítim k Slovensku. Toto je moja domovina. Za posledné roky som takmer vždy dovolenkoval na Slovensku, uprednostňujem slovenské výrobky a mám týchto ľudí rád. Som veľký fanúšik Slovenska, ale vždy v kútiku duše túžim po tom, aby sme aj boli trochu podobní Islanďanom.

Na Islande ste žili desať rokov. Kde ste stretli svoju manželku?

Časom takmer celá moja rodina prišla žiť na Island. Ja som v tom čase veľmi veľa pracoval a chodil do školy, v niektorých obdobiach som takmer nespal. Na letné prázdniny som však chodil na Slovensko a vtedy som spoznal moju manželku Marínu. Tancovala vo folklórnom súbore Dúbrava v Prešove, v ktorom som hral.

Odišla s vami na Island?

Marínka jeden rok zostala, dokončila si vysokú školu v Prešove a v roku 2004 sa za mnou presťahovala. Išla do veľkého rizika, za to ju obdivujem. Bol som skúsenejší, v zahraničí som žil viac než päť rokov. Pre ňu to bolo úplne niečo nové. Ale jej túžba po zmene a aj láska ku mne jej pomohla veľmi ľahko sa etablovať. Myslím si, že sme boli na Islande a neskôr aj v Amerike veľmi šťastní.

Prečo ste odišli z Islandu do Ameriky?

Skončil som doktorandské štúdium, hľadal som prácu, no prišla veľmi vážna finančná kríza a Island na prelome rokov 2008 a 2009 zbankrotoval. Podpora vedy a výskumu či vôbec vznik nových pracovných miest boli takmer nemožné. Našťastie som mal veľmi dobrú publikačnú činnosť, čiže aj veľa možností odísť do zahraničia. Vybrali sme si New York, ktorý nám dával možnosť žiť v slovenskej komunite a Marínke aj šancu zatancovať vo folklórnom súbore Limbora.

Čomu ste sa venovali v Spojených štátoch? V akých podmienkach alebo prostredí ste pracovali?

Do Spojených štátov sme odišli v roku 2009 a ja som nastúpil ako postdoktorand, čiže odborný asistent, na Rockefellerovu univerzitu. Bol som aj zamestnancom Howard Hughes Medical Institute, čo je najprestížnejší medicínsky inštitút na svete a je veľmi dobre financovaný. Pôsobil som v laboratóriu profesora Thomas Tuschla, ktorý je nemecká hviezda biomedicíny alebo RNA biológie. V New Yorku som zažil špičkovú, excelentnú, svetovú vedu a nelimitované množstvo zdrojov, ktoré sa dávajú do vedy a výskumu. Mali sme najmodernejšie mikroskopy a prístroje. Mohli sme si čokoľvek kúpiť alebo vyrobiť.

To znie ako raj pre vedca. Prečo ste sa vrátili?

Po Rockefellerovej univerzite som ešte šiel do Národného rakovinového inštitútu (NCI) v Bethesde, kde som zažil takmer identickú kvalitu. Centrom NCI je nemocnica, ktorá môže používať akúkoľvek experimentálnu diagnostiku alebo liečbu onkologických pacientov. Čiže vidíte v priamom prenose, ako fungujú nové postupy a metódy. Ale po troch rokoch práce samostatného vedeckého pracovníka v NCI som zatúžil mať aj vlastné laboratórium alebo vedeckú skupinu. Okrem iných prišla aj možnosť, že slovenskí investori zainvestujú do nového startupu MultiplexDX, ktorý by mohol pracovať na vývoji a validácii nových diagnostických testov a technológií pre onkologických pacientov. Vtedy som dostal nápad. Čo keby sme sa vrátili domov?

Bolo na to niekoľko dôvodov. Jeden z nich bola Marína, pretože vyštudovala slovenský jazyk a históriu, čiže by mala možnosť vrátiť sa k svojej profesii. Druhým bolo, aby si naši chlapci, ktorí sa narodili v USA, skúsili žiť aj na Slovensku. A tretia vec, ktorá ma silno motivovala, bolo vytvoriť úspešnú biotechnologickú firmu práve na Slovensku. Jednoducho, pomôcť Slovensku v biotechnológiách a napríklad aj zamestnať slovenských vedcov a dať im tie najlepšie možné podmienky pre ďalší vedecký rozvoj. A to si myslím, že sa nám podarilo.

Vrátili sa zo zahraničia ľudia vďaka MultiplexDX?

Máme dnes takmer 30 zamestnancov a polovička z nich sú navrátilci.

Aký to bol pocit, keď ste sa po dlhom období práce v zahraničí, v špičkových inštitúciách a laboratóriách vrátili na Slovensko?

Bola to iná krajina, než ktorú som si pamätal ja. Predsa len, je niečo iné chodiť sem na prázdniny, na dovolenku a nevnímať problémy, ktoré tu občan vníma každodenne. Niektoré veci boli pre mňa prekvapujúce pozitívne a niektoré, samozrejme, veľmi negatívne. Prekvapilo ma, že do vedy a výskumu sa neinvestuje viac, ako aj prerozdeľovanie financií. Predsa sme zažili aj škandál s eurofondmi alebo štátnymi stimulmi. To vo mne veľmi zarezonovalo. Našťastie sme získali prestížny európsky grant a stali sme sa nezávislí od štátnej podpory, čiže vieme robiť špičkovú vedu aj bez týchto peňazí. Ale nie všetci majú také šťastie. Vo vede však nie sú dôležité len peniaze a infraštruktúra, ale aj ľudia a synergie, ktoré viete vytvárať s inými špičkovými tímami. Byť osamelým špičkovým tímom na Slovensku vôbec nie je dobré pre váš ďalší rast. Ale, našťastie, nie je to úplne stratené, pretože práve počas pandémie sme vytvorili skvelú spoluprácu s biomedicínskym centrom Slovenskej akadémie vied, s tímom Borisa Klempu. Takto sme spolupracovali aj s Jánom Tkáčom, ktorý je jeden z najlepších vedcov na Slovensku a založil tiež startup Glycanostics. Snažím sa vytvárať spolupráce na Slovensku, ako sa len dá, aby sme vytvorili „armádu“ špičkových vedcov, ktorí budú posúvať slovenskú vedu vpred.

Kde beriete silu a motiváciu pokračovať napriek prekážkam?

Beriem ju z rodiny. Doma mám absolútny pokoj a priestor na prácu. Moji synovia a manželka Marína mi dodávajú všetku energiu, ktorú mám. Okrem toho sa nedokážem vzdať. Keď si niečo zaumienim, potrebujem to dokončiť. Jednoducho, chcem naozaj zohrať dôležitú rolu, či už pri vzniku biotechu alebo biometrického výskumu na Slovensku, alebo celkovo vo svete. Tak pevne verím, že dokončím aj diagnostiku pre onkologických pacientov.

A čo ak sa to nepodarí? Nebojíte sa frustrácie z toho, že váš pokrok nebude taký veľký?

Medicína napreduje míľovými krokmi, takže sa naozaj nebojím. Práca vedca je však úzko spätá s mnohými neúspechmi. Vedci sa často priznávajú k tomu, že zo sto experimentov funguje možno maximálne desať. Aj ja sa musím vždy pripraviť aj na možný neúspech. Dokonca aj na dlhoročný neúspech. No mal som to šťastie, že moje úspechy prišli už v mladom veku a mnohé projekty sa skončili veľmi úspešne. Ak by som aj nedosiahol svoj vysnívaný cieľ, čiže novú, inovatívnu, presnú diagnostika, ktorá by vyústila do personalizovanej liečby a do záchrany života onkologického pacienta, tak viem, že som pre to urobil absolútne maximum.

Máte turbulentný životný príbeh, žili ste na Islande a pracovali v špičkových svetových laboratóriách. Splnili ste si svoje sny?

Určite som si splnil niekoľko snov, ktoré som mal. Práca v USA bol môj vedecký vrchol. Vždy som túžil pracovať v tých najprestížnejších laboratóriách, a to sa mi splnilo. Island bol splnením iného sna. Už ako malé dieťa som túžil byť súčasťou aj inej kultúry a inej spoločnosti. Život v zahraničí mi splnil niekoľko snov. Napríklad som tam začal hrať aj florbal, s ktorým som sa dostal až na Toronto Cup, kde som hral za Manhattan Kings a v elitnej kategórii sme získali bronz. Sny si ale plním aj na Slovensku. MultiplexDX, úspech tejto firmy a jej výsledky boli vždy mojím snom. Vždy som chcel byť na čele takéhoto špičkového tímu a takejto firmy.

Žijete život podľa vlastných predstáv?

Tak napoly. Samozrejme, vedel by som si predstaviť život aj trošku inak. Ale zažívam vedecký úspech, dostávam celospoločenský kredit a mám naozaj skvelú rodinu, zdravé deti a skvelých kolegov. No mierna nespokojnosť vás vždy nejako tlačí vpred. Tak sa vždy snažím byť aj trošku nespokojný, aby som nezaspal na vavrínoch a mohol byť ešte lepší človek, ešte lepší vedec, lepší otec, manžel a nech som pre spoločnosť ešte väčším prínosom ako doteraz.