Ottmar Hitzfeld: „Odmietol som 25-miliónový kontrakt, lebo som si to mohol dovoliť“

Ottmar Hitzfeld, báli ste sa odchodu do dôchodku?
Áno, cítil som určité obavy. Vedel som, že nadišiel čas, aby spadla opona za mojou kariérou vo futbale, ale nechcel som, aby môj život skončil, tak ako som to videl u niektorých mojich kolegov. Bál som sa, že sa budem nudiť, že nebudem vedieť nájsť vhodnú formu sebarealizácie či dokonca upadnem do depresie.

A ako to nakoniec bolo?
S odstupom času viem, že som sa rozhodol správne. Z mojich pliec opadol všetok tlak. Ale mal som šťastie v tom, že môj život sa prudko nespomalil - zo 100 míľ za hodinu do totálnej stagnácie, ale spomaľoval sa postupne. Stále bežali zmluvy s televíziami a reklamnými partnermi, takže som mohol postupne prejsť do novej fázy môjho života.

Váš odchod do dôchodku mnohých prekvapil. Ako ste vedeli, že je ten správny čas ísť?
Videl som znamenia. Nebol som už len čisto racionálny človek, ako ma médiá radi vykresľovali. Cesty na sústredenia či medzištátne zápasy boli pre mňa stále častejšie len povinnosťou. Radosť stále viac ustupovala tlaku z toho, že musíme vyhrať. Vedel som, že sú to príznaky vyhorenia a že je tá pravá chvíľa odísť. Nemali by sme sa totiž snažiť ignorovať to, čo nám hovorí naše telo.

Dokonca ste odmietli ponuku čínskeho klubu, ktorý vám ponúkal kontrakt na 25 miliónov za 18 mesiacov.
Neveril som, akú sumu sú ochotní zaplatiť. Ale samozrejme, že som o tejto ponuke uvažoval. Viete, nová kultúra, budovanie tímu, mládežnícky duch, skrátka ďalšie dobrodružstvo s kráľovským platom. Ale mal som tiež výsadné postavenie, že som mohol povedať nie. Tie peniaze som totiž nepotreboval. Nakoniec som bol na seba hrdý, že som povedal nie bez výčitiek. Už som vedel, že som so sebou spokojný a že už ma žiadna veľká suma nemôže zlákať. Uvedomoval som si aj to, že moja manželka sa už 13-krát sťahovala, čo nebolo vždy jednoduché. A ja som vlastne nechcel, aby to musela urobiť znova.

Čo vám priniesol život dôchodcu?
Posledné roky považujem za mimoriadne obohacujúce, a to vďaka slobode. Nikdy predtým som nezažil v živote takú možnosť sebarealizácie. Síce nemôžem vždy robiť to, čo chcem, ale už nemusím robiť to, čo nechcem. Oveľa viac času trávim s mojou manželkou, a to dáva našej rodine a budovaniu priateľstiev nový rozmer.

Pracujete na tom, aby ste si predĺžili život?
Áno. Raz alebo dvakrát týždenne využívam domácu posilňovňu a hrám golf. S manželkou pravidelne hrávame Pexeso. Je to zábavné a dokazuje to, že si môžete zlepšiť pamäť aj keď ste starí.

Aké sú teraz vaše ambície?
Už nepotrebujem ambície, teraz si dávam záležať na tom, aby som nebol ambiciózny. Dokonca som znížil svoj golfový hendikep zo 16 na 21, pretože je pre mňa jednoduchšie hrať s 21-kou. Kedysi som bol taký cieľavedomý a nemyslím tým len na ihrisku. Dokonca som sa pri hre Jass (kartová hra) spájal s mojím otcom a hral proti mojím súrodencom. A naozaj ma hnevalo, ak otec urobil chybu, dokonca aj keď mal 80 rokov. Teraz sa za to veľmi hanbím.

Nechýba vám občas žiara reflektorov?
Vôbec nie, práve naopak, teraz cítim úľavu. Večierky, vystúpenia, stretnutia s médiami, to som nikdy nebol ja. Ale bola to súčasť mojej práce. Niekedy si myslím, že to, čo som chcel najviac, bolo žiť ďaleko od žiary reflektorov.

Patríte do generácie, ktorá má to šťastie, že máte dôchodok zabezpečený. Ste si toho vedomý?
Samozrejme, často sa doma rozprávame o tom, ako sme my, na rozdiel od našich rodičov, vyrastali bez vojen, hladu a iných sociálnych problémov. Mohli sme si užívať blahobyt. Myslíme aj na generáciu nášho syna a na to, ako bude musieť pracovať ešte 30 rokov. No a potom je to generácia nášho vnuka. Ktovie, čo bude dovtedy.

Potrebuje dôchodkový systém reformu? Potrebujeme viac solidarity medzi starými a mladými?
Myslím, že áno. Je dobré, že vedieme túto diskusiu v spoločnosti. Možno je čas zamyslieť sa nad tým, ako by starší prosperujúci občania mohli urobiť viac a uznať svoju spoločenskú zodpovednosť. Viem, že nie každý to tak vidí, ale som si istý, že nájdeme nejaké dobré riešenia. Nechceme predsa demonštrácie a protesty neistej a nešťastnej mládeže.

Pokiaľ ide o odchod do dôchodku, tak niektorí futbalisti sa ťažko vyrovnávajú so životom po futbale. Mnohí majú dokonca finančné problémy.
Je to ťažké, keď sa kariéra skončí. Jeden deň máš tisíc priateľov a na druhý ťa nikto nepozná. Potom prídu aj o peniaze. Je to tragické. Poznám niekoľkých ľudí, ktorí takto skončili a viackrát som sa snažil im pomôcť.

Kedy ste prvýkrát pomysleli na zabezpečenie svojho dôchodku?
Keď som mal 19 rokov a podpísal som svoju prvú zmluvu s FV Lörrach na zopár nemeckých mariek. Prvá vec, ktorú som urobil, bola zmluva o sporení. Keď som o rok neskôr prestúpil do FC Bazilej, uzavrel som životné poistenie a to aj napriek tomu, že som zarábal len 200 frankov. Vždy som totiž vedel, že v starobe chcem mať slušnú životnú úroveň. Bolo to v mojej DNA.

Nabádali ste svojich hráčov, aby urobili to isté?
Určite áno. Téma investícií a dôchodkového zabezpečenia sa často objavili počas osobných rozhovorov. Keď zarobíte veľa peňazí môžete aj veľa stratiť. Futbalisti často dostávajú nespoľahlivé ponuky.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?
Žiaľ, obávam sa, že áno. Keď som bol v Stuttgarte, investoval som 100-tisíc mariek do tlačiarne, ktorá skrachovala. Takzvaný priateľ ma podviedol. Bolo to ťažké, pretože som v tom čase zarábal okolo 150-tisíc mariek. Poučil som sa a už nikdy som takýmto spôsobom neinvestoval. Hráčom som o tom často hovoril a povzbudzoval ich, aby sa správali zodpovedne.

Spisovateľ Philip Roth napísal: „Byť starý nie je boj, je to masaker.“ Má pravdu?
Vôbec nie, aspoň ja nemám takú skúsenosť. Viem, čo všetko začína starobou, videl som to na svojich rodičoch. Môžete síce oddialiť rôzne neduhy, ale oni nakoniec prídu. Ale potom sa s nimi treba vysporiadať. Základom je žiť čo najplnohodnotnejší život a užívať si prítomnosť.

Je staroba niečo, čo treba zažiť?
Ako sa hovorí: „Každý chce zostarnúť bez toho, aby bol starý.“ Či sa oplatí žiť do 95 ale 100 naozaj neviem povedať. Všetko závisí od vášho postoja a fyzickej kondície. Jedna vec, ktorú viem, že nechcem, je byť udržiavaný pri živote umelo. Preto som o tom už spísal dekrét. Premýšľam aj o eutanázii. Verím totiž, že každý by mal mať možnosť rozhodnúť sa, kedy chce odísť. Nemali by sme za to ľudí odsudzovať. Aj tento výber je istá forma sebarealizácie.