Michaela Dorčíková patrí medzi najrýchlejšie ženy na svete. Cenu jej odovzdával prezident FIA Jean Todt

Čo hovoríte na stereotyp, že ženy šoférujú horšie ako muži?
Je to podľa mňa vyvolané skôr tým, že sa ženám hovorí, že nevedia šoférovať. A to je také isté, ako keď vám niekto povie, že neviete maľovať. Tak nikdy nebudete maľovať, pretože uveríte, že to nedokážete. Mnohé ženy zažívajú stres už v autoškole alebo od manžela, brata, kohokoľvek, kto na ne kričí zo sedadla spolujazdca, lebo „on to vie lepšie“. Poznám kopec báb, ktoré vedia šoférovať veľmi dobre. Pretekám s nimi. A taktiež poznám veľa chlapov, ktorí nevedia šoférovať. Je to o človeku a nie o pohlaví.

Ako ste sa dostali k motošportu?
Dostala som sa k tomu pomerne neskoro. Väčšina pretekárov začína, keď sú ešte malé deti. Rastú s prilbou na hlave v motokáre alebo nejakom základnom aute. U mňa to prišlo, až keď som mala 21 rokov. Sadla som do motokáry na teambuildingu môjho vtedajšieho priateľa. Neváhala som, lebo som celé detstvo túžila dostať sa bližšie k autám. Moja rodina však k tomu nemala blízko. Motokáry ma chytili, začala som trénovať a dopadlo to tak, že ma to drží už vyše desať rokov. Postupne sa dostávam od jednej disciplíny k druhej.

V akých kategóriách súťažíte?
Motošport je veľmi rozmanitý. Motokáry sú v podstate základ pre každého pretekára. Dokonca aj väčšina jazdcov F1 začínala na motokárach. Od motokár, na ktorých si v akejkoľvek požičovni dokážete zajazdiť aj vy, som sa posunula do profesionálnejších kategórií. Následne som začala jazdiť auto slalom. To bolo moje prvé pretekárske stretnutie s autom. Vyskúšala som aj rally cross a verím, že pôjdem ďalej.

Aké najväčšie úspechy sa vám podarilo dosiahnuť ako pretekárke?
Úspechom je pre mňa vôbec to, že sa na trati dokážem „biť“ s chlapmi, či už je to v motokáre alebo v aute. Samozrejme, sú to aj víťazstvá na šampionátoch. Som majsterkou Slovenska v MX5 Cupe. Je to pre mňa veľmi dôležité ocenenie, pretože si viem povedať, že som na trati naozaj niečo dosiahla. Bola som niekoľkokrát aj šampiónkou motokárových sérií, medzi nimi aj jednej svetovej série. Niekoľkokrát som sa stala šampiónkou auto slalomu.

Okrem toho je pre mňa významné ocenenie najrýchlejšej ženy v Zóne strednej Európy, čiže 16 krajín od Nemecka až po Balkán. Dával mi ho sám prezident FIA Jean Todt.

Ocenenia z prestížnych pretekov máte aj ako tímová manažérka. Ktoré sú tie najcennejšie?
Ako tímová manažérka som získala ocenenie na ázijskej sérii Le Mans, čo je druhý level pod svetovým šampionátom vo vytrvalosti, ktorý organizuje svetová motošportová organizácia FIA. Pôvodne sa volalo Man of the Year (Muž roka), ale kvôli mne ho museli, chudáci, premenovať. Už sa volá Person of the Year, teda Osobnosť roka. Dokázali sme teda urobiť nejakú zmenu v status quo v motoristickom svete, a najmä na takých významných pretekoch.

S tímom ARC Bratislava súťažíme aj v Majstrovstvách sveta vo vytrvalosti. Išli sme celý šampionát a už tretíkrát sa nám podarilo dostať na 24 hodín Le Mans. A to sú najvýznamnejšie preteky motošportu. Formula 1 je síce veľmi populárna a sledovaná, ale každý fanúšik ozajstného motošportu vám povie, že 24 hodín Le Mans je práve to jedno podujatie, na ktoré by chcel ísť. Tento rok sme dosiahli najlepšie výsledky slovenského tímu. Zo 62 posádok sme sa umiestnili na 24. mieste. V triede LMP2 to bolo na 15. mieste a v podkategórii LMP2 Am, čiže tímy s polo-profesionálnou posádkou sme skončili na 6. mieste. Le Mans je teda asi to najviac, čo sa mi kedy podarilo dosiahnuť. Samozrejme, nie ako pretekárke, ale verím, že jedného dňa tam budem aj jazdiť.

V čom spočíva práca manažérky pretekárskeho tímu?
Mám na starosti kompletnú organizáciu, logistiku, komunikáciu s organizátormi, ale aj s dodávateľmi a jazdcami. Ďalej prihlášky, byrokraciu a znalosť pravidiel, či už technických, alebo športových. Počas pretekov som jediným reprezentantom tímu v komunikácii s riaditeľstvom, organizátorom, športovými komisármi či inými tímami, a taktiež riadim organizáciu samotného tímu, teda jazdcov, mechanikov a inžinierov. Keď nastane akýkoľvek problém, musím ho vyriešiť.

Ako sa cítite, keď pretekáte?
V aute je atmosféra veľmi napätá. Často je to náročnejšie psychicky než fyzicky. Treba sa vedieť ako jazdec „ukočírovať” a skoncentrovať na to, kde mám brzdné body, kde sú tie správne prejazdy, akou rýchlosťou môžem ísť do zákruty, kde je ktorý súper. Vtedy prichádza stres z koliesok v hlave, ktoré sa točia, ale zároveň sa nemôžu točiť dlho, lebo rozhodovanie musí byť instantné. Samozrejme, musí tam byť aj fyzická výdrž. A ten adrenalín, ktorý mi to dodáva, ma na tom baví najviac.

Čo vás v tomto tvrdom športe podporuje a drží nad vodou?
Ťažko sa dosahujú ciele bez toho, aby vás niekto podporoval. Našťastie, mám okolo seba veľa ľudí, či už v tíme ARC Bratislava, v práci v Adidase alebo doma. Samozrejme, rodičia sú moji najväčší fanúšikovia. Ale okrem toho mám aj mnoho fanúšikov, či už na sociálnych sieťach alebo na pretekoch. Vtedy si poviem, že to stojí za to a robím to dobre. A keď sa aj niečo pokazí a nedarí sa, rozhodne sa to ľahšie zvláda, keď niekto príde za vami a potľapká po pleci, objíme vás a povie, že to bude dobré. Som vďačná za akúkoľvek podporu od kohokoľvek, kto to myslí úprimne.

Súťažíte najmä s mužmi a aj celkovo sa motošport berie ako mužská záležitosť. Ako vás vnímajú vaši súperi?
Niektorí ma už poznajú a majú predo mnou rešpekt. Ale za tých pár rokov, čo jazdím, sa mi nespočetne veľakrát stalo, že ma podceňovali. No potom pochopili, že som pre nich rovnocennou súperkou, často dokonca lepšou než oni sami. Ale na ich strane neprišli výčitky či zahanbenie, práve skôr to uznanie, čo ma posúvalo ďalej.

Ste oproti mužom v nejakej nevýhode?
Toto je jeden z mála športov, v ktorom sa nerozdeľuje ženská a mužská časť populácie, musím preto nejakým spôsobom doháňať to, čo mi ako žene fyzicky chýba. Som útlejšia a mám menšie svaly. Ale všetko je o hlave a o tom, ako si človek povie, či to dokáže, alebo nie. U mňa vždy šlo o vytrvalosť. Myslím si, že psychicky mám veľakrát navrch.

Ako vnímate, keď súperíte so ženami? Je tá rivalita iná ako s mužmi?
Ženy musím porážať už len kvôli svojmu egu. To, že som najrýchlejšia na Slovensku, si musím, samozrejme, vždy aj dokázať. Ale oveľa dôležitejšie je pre mňa porážať celé štartové pole. Je mi jedno, kto tam je, chcem poraziť všetkých. Žien je na trati málo a ja chcem, aby ich tam bolo stále viac a viac, čiže sa im snažím pomáhať. Snažím sa ich posúvať do motošportu a rozvíjať ich, aby sme vedeli spoločne dokázať, že motošport nie je len pre chlapov. Tento rok sa mi podarilo dve kamarátky presvedčiť na auto slalomovú kariéru a obidve sú z toho nadšené.

Jazdíte rýchlo aj v bežnej premávke?
V rámci bežnej premávky musíme byť my, pretekári, vzorom pre ostatných vodičov. Viem, že mám posunuté limity, čiže už sa mi stalo, že niekto „brzdil“ na sedadle spolujazdca a ja som mala ešte dosť času zabrzdiť. To vnímanie mám iné. Vtedy si možno niekto povie, že jazdím nebezpečnejšie, ale vďaka tomu, že som pretekárka, mám lepšie vyvinuté reakcie a zmysly. Keď sa niečo deje okolo mňa, ak niekto brzdí alebo sa nejakým spôsobom nechcene preradí, moja reakcia je rýchlejšia. Mám rada rýchlu jazdu, ale zároveň viem, že všetko musí byť v rámci bezpečnosti.

Ako dobre rozumiete technickej stránke auta?
Od mechanika mám naozaj ďaleko, ale učím sa krok za krokom, najčastejšie od našich chalanov v tíme. Tým, že som technický typ, pochopila som, ako to celé funguje, a dokážem si veľa vecí spraviť sama. Mám za sebou dokonca aj výmenu spojky. Ale samozrejme, vždy mám radšej, keď sa mi o auto stará niekto skúsenejší.

Ako vyzerá váš tréning?
Ako pri každom športe, aj pri motošporte musí mať človek za sebou fyzický tréning. Posledné dva roky nám úplne nepriali chodiť do fitka. Doma som si rozložila činky a karimatku a začala som cvičiť tam, lebo to boli jediné možnosti, ako sa udržať vo fyzickej kondícii. No pri motošporte je asi najhoršie to, že tréning je rovnako drahý ako samotné súťaže. Stojí ma to príliš veľa na to, aby som si povedala, že si idem len tak zajazdiť. Skôr trénujem na rôznych pretekoch, ktorých sa zúčastňujem. Čiže aj auto slalom alebo rally cross mi dávajú niečo na okruhy. No a najjednoduchším tréningom sú pre mňa vždy motokáry. Je to najdostupnejšie, najlacnejšie, zároveň môžem do motokáry sadnúť v podstate kedykoľvek a simulovať to, čo by sa dialo na pretekoch. Nie je to plnohodnotná náhrada, ideálne by som jazdila od rána do večera tréningy na okruhu, zodrala aspoň päť setov gúm a spálila celú cisternu benzínu, ale, bohužiaľ, tieto možnosti nemám.

Koľko času a peňazí venujete tejto vašej záľube?
Motošport je asi najdrahší šport, ktorý existuje. Neviem, či ho vie niečo tromfnúť. Ale ja do toho dávam všetko. Čiže to, čo si zarobím, aj miniem. Dávam tomu v podstate každý cent z mojej výplaty.

Či už je to na nové gumy, na benzín, na štartovné, na prenájom auta... Nemám byt ani dom, moje jediné auto je Peugeot 106 1.3 Rally, čiže žiadna raketa na cesty. Chvalabohu, mám aj firemné auto.
 

Keďže motoršport je len vaše hobby, aká práca vás živí a nosí vám výplatu?
Rada by som v motošporte pracovala full-time. Snom každého pretekára je byť profesionálom, čiže nemusieť robiť nič iné, iba jazdiť. To by bolo krásne. Už desiaty rok pracujem v spoločnosti Adidas a mám na starosti strategický marketing, respektíve produktový marketing v rámci východnej Európy v oblasti futbalu.

Podarilo sa vám splniť si sny?
Už som si nejaké splnila. Jedným z nich bolo určite stať sa majsterkou Slovenska. Ďalšia méta pre mňa bola dotiahnuť to niekam v rámci svetového motošportu, napríklad na tých 24 hodín Le Mans. Ale tým, že som ambiciózna, sú moje sny veľmi vysoko. Nie sú však nejaké konkrétne, teda okrem toho, že by som chcela byť profesionálnou pretekárkou alebo proste byť súčasťou motošportu od rána do večera.

Žijete svoj život podľa svojich predstáv?
V živote podľa mojich predstáv by bolo možno ešte trošičku viac benzínu, ale verím, že sa tam dostanem. Žijem veľmi dobrý život. Mám všetko, čo potrebujem a hlavne si plním sny. Nielenže mám prácu a som zdravá, ale mám aj bonus, že robím to, po čom túžim, a viem, že je to stále lepšie a lepšie. Ešte to nie je život podľa mojich predstáv, ale robím všetko preto, aby som sa k tomu dostala.