Marián Gáborík a Boris Valábik: Tvrdá práca porazí aj talent, s ktorým sa nepracuje

Čo spája úspešného športovca a úspešného biznismena?
Marián: Podľa mňa ctižiadostivosť, disciplína a odopieranie, aby mohli ísť za svojím cieľom.
Boris: Páči sa mi, keď ľudia tvrdou prácou dosahujú svoje ciele. Mám také heslo: „Tvrdá práca porazí aj talent, s ktorým sa nepracuje.“ Viete, poznám veľa talentovaných hokejistov, ktorých vy nepoznáte, lebo v dvadsiatich rokoch prestali na sebe pracovať a nestali sa úspešnými. Často sa hovorí, že nám chýbajú talenty. Ale bez tvrdej práce nemáme ani šancu spoznať ich. 

Keď niektorí ľudia dosiahnu ciele – majú pocit spokojnosti, tak začnú stagnovať. Ako sa v takomto prípade namotivovať?
Boris: Vycestujte si do zahraničia otvoriť obzory. Je to ako v hokeji – keď si žiak v doraste myslí, že už je dosť dobrý, ale potom sa dostane do reprezentácie a zistí, že je tam väčšia konkurencia. Pôjde na medzinárodný turnaj a zistí, že konkurencia je ešte väčšia. Dostane sa do NHL a tam je ešte väčšia. Takže keď si niekto myslí, že je úspešný, nech vycestuje a možno získa iný pohľad na to, čo je úspech.

Vy ste v živote toho dosiahli už veľa, obaja ste hrávali v NHL a Marián vyhral dokonca Stanley Cup. Máte ešte nejaké sny?
Marián: Musím sa priznať, že už nemám žiadne veľké sny. Chcem, aby sme boli zdraví a aby všetko išlo tak ako má. Chcem síce precestovať Austráliu a Nový Zéland, ale to je skôr pre mňa taká vízia. Niekedy mám pocit, že je lepšie, aby niektoré sny zostali snami.
Boris: Mal som kedysi sen – chcel som hrať v NHL a byť v tom úspešný. Dnes chcem už len zabezpečiť rodinu. Vždy sa mi páčilo, keď sa muž vedel postarať o rodinu. Ale nie ju rozmaznať. Chcem, aby moji blízki vedeli, že sa na mňa môžu vždy obrátiť. A pre seba nemám už žiaden sen, na to sa vnímam až príliš v kontexte reality.

Boris už povedal, že jeho snom bolo hrať v NHL. Bol to v minulosti aj váš sen?
Marián: Bol ním už od malička. Vlastne odkedy sme začali zbierať hokejové kartičky. Chcel som sa dostať do NHL. Dával som si tam také čiastkové ciele: byť úspešný či hrať za dobrý tím. Až potom bol môj hlavný sen vyhrať Stanley Cup. Túžil som tiež vyhrať medailu s reprezentáciou, ale to sa mi, bohužiaľ, nesplnilo.

A ako si spomínate na ten pocit, keď ste vyhrali Stanley Cup?
Marián: Keď som vyhral Stanley Cup, mal som tridsaťdva rokov. Už som mal pocit, že sa mi tento sen nejako rozplýva. Už sa zdalo, že sa mi to nestane. Víťazný gól sme strelili až v predĺžení, a to sme už odrátavali sekundy... Víťazstvo prišlo zrazu... Pamätám si, ako som skákal cez mantinel. Zrazu človek po dvoch predĺženiach vôbec necíti únavu. Bola to neskutočná eufória. Tie pocity sa len ťažko opisujú. Nedá sa to ani predstaviť, to jednoducho treba len zažiť. A tie oslavy potom. Bol to najkrajší pocit, čo sa týka hokeja, aký som kedy zažil.

Aké bolo precitnutie z tej eufórie?
Marián: Podľa mňa si to človek neuvedomuje. Aj keď už nehrávam hokej, keď sa na to víťazstvo spätne pozerám, stále si myslím, že to uvedomenie ešte len príde. Nechcem povedať, že tým ešte stále žijem, ale musím priznať, že som si ešte neuvedomil, čím som si prešiel a čo som v hokeji zažil.

Kedy prišli takéto momenty?
Marián: Možno teraz, v zápase, ktorý organizovali Ľubomír Višňovský a Jaromír Jágr. Keď som po dvoch rokoch nastúpil na ľad, hovoril som si: „Toto som robil dvadsať rokov?“ Viete, hlava chce niečo spraviť, napríklad zrýchliť, ale telo vám už dá nie. Aj preto si myslím, že si to všetko ešte časom uvedomím.

Prezraďte, čo robia úspešní hokejisti na hokejovom dôchodku?
Marián: Máme podcast, rodiny a ešte nejaké iné aktivity. Nemyslel som si však, že keď skončím s hokejom, budem robiť niečo takéto. Ale tak sa to vyvinulo a baví ma to. Nenudím sa a to je podstatné. Pretože nuda je zabijak, hlavne pre profesionálnych športovcov.

Aké je to vypadnúť zrazu z hokejového kolotoča?
Marián: Môžem to porovnať, aké to bolo po sezóne: človek sa teší, že má voľno. Ja som si zvykol dávať tak 3 až 4 týždne voľno. Prvý týždeň len oslavujeme a oddychujeme, nasleduje dovolenka. Ale keď sa to skončí, príde čas, keď človek leží doma na posteli, pozerá do stropu a nemá dočoho pichnúť. A po kariére musíte ten pocit zaplniť, aby ste ho nemali stále.Najprv sa síce naháňate za vecami, ktoré ste nestihli počas kariéry, užívate si, ale potom, keď to všetko spravíte a máte existovať ako normálny smrteľník, vtedy príde výzva. Človek si musí nájsť niečo, čo ho baví. Lebo pre väčšinu športovcov nie sú problém peniaze, v podstate môžu robiť, čo chcú. Veľa z nich však zíde na zlé chodníčky. Rozvádzajú sa, prepadnú gamblerstvu, alkoholu, drogám. Ja som vďačný za to, že som si našiel to, čo ma baví. Som rád, že rodinu mám až po kariére, že nemusím byť na cestách a vidím, ako deti rastú.
Boris: Odkedy mám malú dcéru, mám pocit, že som na materskej dovolenke. Sme dvaja rodičia na plný úväzok. Ale hneď po kariére som sa snažil nájsť si nejakú aktivitu. A aj keď to bolo pre veľa ľudí nepochopiteľné – bola to polícia. Rozumiem im však, ľudia nemôžu chápať, čo zažívajú športovci, lebo si tým sami neprešli. Nevedia, koľko je to driny, bolesti a odriekania. Čo znamená play-off a aké víťazstvá a pády zažijú počas kariéry. Vec, ktorá nás s Mariánom spája v hokeji, sú zranenia. Akurát, že Brambor sa z nich dostal a pokračoval v kariére a mne sa to už nepodarilo.

Prečo ste si vybrali práve službu v policajnom zbore?
Boris: Hľadal som prácu, pri ktorej som mohol byť doma, už som mal plné zuby cestovania. Keď som mal niekam odletieť, už som mal zovretý žalúdok. Chcel som istotu stálej práce a režim. To mi počas hokejovej kariéry chýbalo. V lete som totiž nevedel či podpíšem, s kým podpíšem, na akom kontinente, v ktorej krajine a kam sa budem sťahovať. V tom čase mi stačilo, že som mal psa, neviem si predstaviť sťahovať sa napríklad s dieťaťom. Takže som si vybral políciu. Aj keď nie políciu ako takú, ale chcel som ísť do špeciálnych jednotiek ku kukláčom. Ale priznávam, že to bolo veľmi neštandardné.

Splnila práca v polícii vaše očakávania?
Boris: Polícia na začiatku spĺňala všetky kritériá. Mohol som sa aj fyzicky udržiavať, mať stálu prácu, aj mať režim. Potom som však zistil, že práve pri kukláčoch nie je režim taký samozrejmý. Najmä som dúfal, že medzi policajtmi bude taká tímovosť, aká je v hokeji. Čo však absolútne neplatí. Kým ja som bol zvyknutý, že tím drží spolu. Bolo to pre mňa obrovské sklamanie a poviem pravdu, že som z toho veľmi rýchlo vytriezvel. V polícii je veľmi veľká závisť. Tam si ľudia závidia aj desaťeurovú odmenu. Za to si vedeli pokojne pichať do chrbta. Viete, v hokejovom tíme jeden hráč zarába desať miliónov a druhý šesťstotisíc a aj tak sú jeden tím. No, veľa ideálov sa mi o polícii zrútilo.

Dala vám teda práca v policajnom zbore niečo pozitívne?
Boris: Potreboval som očistu, lebo som mal v sebe po kariére veľa bolesti. Mal som veľa zranení, prežíval psychickú nevyrovnanosť. Kým ešte pred rokom som bol v lietadle na ceste za hokejovou kariérou a zrazu som sedel v školskej lavici a učil sa dopravné priestupky, právo, mal telesnú výchovu s dvadsaťjedenročnými. Naučilo ma to pokore, a to som potreboval. Potreboval som ten absolútne diametrálne odlišný život. Mal som o deväťdesiat percent menej stresu. Lenže keď som chcel z písomky dostať jednotku, musel som sa učiť, tak vtedy som bol v strese. Bola to pre mňa úplná očista.

Kým sa dostaneme k vášmu podcastu, prezraďte ešte, čo vy a vtipy o policajtoch?
Boris: Super! Veď aj policajti si rozprávajú vtipy o policajtoch. To si len zatrpknutí ľudia môžu myslieť, že policajti sa urazia na vtipy o policajtoch. Hovorievali sme si v aute tie najhoršie, ktoré sme počuli.

Kde sa zobral ten nápad, že vy dvaja budete spolu robiť podcast?
Marián: Prišiel s tým Boris. Ja som robil na YouTube reláciu Overtime a potom mi Boris zavolal, či spolu nejdeme robiť podcast. Ja som mal tiež takú myšlienku, len som nevedel, akou formou podať ľuďom zákulisné informácie z NHL. A asi týždeň na to prišiel Boris s nápadom o podcaste. Tak to super vyšlo.

Aké boli jeho začiatky?
Marián: Pripravili sme sa na to, niečo sme natočili a odvtedy fungujeme. Je to také naše bejby. Myslím si, že sme aj veľa ľudí inšpirovali. Teraz majú už viacerí podcast, ale vtedy sme naším hokejovým zaplátali dieru na podcastovom trhu. Hlavne nás to baví. Spoznávame nových ľudí, niečo nové sa vždy naučíme. No a potom sme s tým išli aj do televízie.

V podcastoch ste skutočne zohratá dvojica. Ako ste sa vlastne spoznali?
Marián: Borisa som síce registroval, aj sme boli spolu na reprezentačnom zraze, ale nemôžem povedať, že by sme predtým boli kamaráti. Prosto, poznali sme sa len cez hokej. Spoznávame sa teraz cez naše podcasty. Funguje medzi nami chémia a aj keď sa doberáme, tak to berieme športovo. A hoci sa niekedy chytíme, je to v rámci mantinelov. Takže spolu s tým podcastom rastieme.

Boris, vy ste to mali vymyslené, že oslovíte rovno Mariána, alebo ste len tak hľadali parťáka?
Marián: No veď povedz, že si chcel osloviť Hosiča (Marián Hossa) alebo mňa (smiech).
Boris: Tebe som volal prvému. Len som srandoval, že som Hosičovi volal prvému.

Prečo ste vlastne vymysleli podcast?
Boris: Keď som komentoval hokejové zápasy, veľa som cestoval a nebavilo ma stále dookola počúvať hudbu, lebo v rádiách je stále to isté. Potom som objavil Spotify, ale ani tam ma hudba nezaujala. Tie hodiny v aute boli pre mňa otupné, tak som hľadal spôsob, ako sa vzdelávať alebo počúvať niečo, čo ma zaujíma. Mám rád témy vesmír a vojna, tak som sa dostal k podcastom. Aj cestou sem som počúval podcast o prvej svetovej vojne. No a na Slovensku bola v tejto oblasti diera. Zažil som, aký úspech mala moja kniha. Jej písanie mi urobilo dobre, dať všetko na stôl, dať veci zo seba von. Aj to bolo súčasťou mojej očisty. Cítil som sa ako u psychológa. Potom si odo mňa veľa ľudí pýtalo audioknihu, ale to by ma už nebavilo. Túto tému som už mal uzavretú. Tak mi napadol podcast. Vtedy som robil jednu reláciu so Simonou Leskovskou, počas ktorej sme išli na Mariánov štadión – MG Rink. Za čo díky, že si nás prijal. Lebo som mal takú malú dušičku, keď sme sa rozhodli, že zavoláme Mariánovi.
Marián: Ale to nie kvôli tebe, ale kvôli Simone.
Boris: Tak tým som si istý. To bol ten zlom. Vtedy sme sa rozprávali a super sme si sadli. Dovtedy sme sa len registrovali, ale nikdy sme spolu nešli na pivo či kávu. Predsalen Brambor bol z Trenčína, taký snob so svojou skupinou. Ja som bol normálny, prirodzený chalan z Nitry (smiech). Tak som sa ho spýtal, či by so mnou šiel robiť podcast. Ale nečakal som, že by ho to mohlo zaujímať a o to viac som bol radšej. Bol som z toho nadšený. Veril som, že to môže byť super vec – s jeho menom a s mojimi limitovanými skúsenosťami a kontaktmi z brandže.

Ako si pamätáte na začiatky podcastu?
Boris: Keď sme začínali, patrili sme medzi top 10, top 5 slovenských podcastov, ktoré sa vôbec vyrobili.
Marián: Ja som o podcaste ani nevedel. Nevedel som, akou platformou dať ľuďom informácie zo zákulisia NHL. Stále platí, že sa rozprávame o veciach, ktoré sú možno inde tabu.
Boris: Bavíme sa nielen o hokeji, a ak to o hokeji aj je, potom sú to veci, ktoré ste nikde inde nepočuli.
Marián: Rozbehli sme ho i do šoubiznisu aj do iných sfér. Najprv sme mali ideu, že budeme robiť tri podcasty sólo a jeden s hosťom, ale to sa úplne otočilo. Pretože osemdesiat percent máme s hosťom a sólo epizódy máme len sem-tam.

Mávate hostí z rôznych oblastí. Čo ich presvedčí, aby k vám prišli?
Boris: Je to naozaj fascinujúce, lebo už bol u nás napríklad profesor Krčméry či Ivan Bella. Hokejisti k nám chodia na základe priateľských vzťahov. Ľudia z iných biznisov či sfér prídu len na základe toho, že náš podcast už počuli.
Marián: Možno na začiatku sme si museli vyberať veľké mená, ale teraz už ľudia čakajú na epizódu, nech už je s hocikým.
Boris: Úspech nie vždy závisí od mena. Niekedy ani my nečakáme, aký úspech bude mať epizóda, a to ani nemusí byť so zvučným menom. Takže to prekvapí aj nás samotných.

Čo vás na vašom podcaste baví najviac?
Marián: Ľudia nás vnímajú, že sme vtipní, ale v podcaste vieme rozoberať aj vážne vecia myslím si, že takýto kontrast je dobrý.
Boris: Áno, ten aj mňa veľmi baví. Mali sme totiž témy, ktoré boli ultra vážne, ale mali sme aj také, v ktorých som sa smial, až ma brucho bolelo. Viem, že s tým nechcem prestať. Často si sadám za počítač unavený a odchádzam s kopou energie.
Marián: Ja po našich podcastoch neviem zaspať. Je to akoby sme sedeli spolu na pive.

Už máte za sebou niekoľko častí, niektoré išli aj v televízii. Ako váš projekt hodnotíte s odstupom času?Marián: Teraz nedávno sme mali päť miliónov vypočutí. Na to, že Slovensko má päť a pol milióna obyvateľov, si myslím, že je to fajn.
Boris: Keď sa teraz na to pozeráme, tak je ten náš podcast úspech. Hoci sme si to nikdy predtým takto nerekapitulovali, myslím si však, že môžeme byť vďační.

To, že vás výroba podcastov baví, ste sa nám už priznali, ale je pre vás podcast aj istou formou sebarealizácie?
Marián: Beriem to tak, že nás to baví. Sme radi, že nás mladšia generácia začína vnímať ako Borisa a Brambora a nie až tak veľmi cez hokej. Ale áno, sme radi, že sme si to sami vybudovali a sme na to hrdí.
Boris: Súhlasím. Našťastie nie sme v pozícii, že by sme museli robiť niečo, čo by nás vážne nebavilo. A podcast nás baví, práve preto nie sme ani pravidelní. Pre nás však pravidelnosť znamená musíš, a my to spravíme, keď sa nám chce. Z krátkodobého hľadiska to vnímam ako negatívum, ale z dlhodobého hľadiska sa mi to zdá udržateľnejšie ako podcasty, ktoré musia a potom vyhoria. Keďže my sme pri výrobe úplne v pohode a baví nás, nie je to také silené. Sme radi, že ľudia tolerujú našu nepravidelnosť.
Marián: Je pekné čítať, keď nám ľudia napíšu:„Kedy bude ďalšia epizóda?“

To znie, ako by mali váš podcast všetci radi. Nestretli ste sa so všadeprítomným hejtom?
Boris: Na začiatku, keď sme si pozvali Adelu, ľudia reagovali: „Adela nehrá hokej, mali ste si pozvať hokejistu.“ Ale potom sa to vyfiltrovalo a teraz máme super fanúšikovskú základňu. V minulosti bolo veľa hejtu najmä na hostí, ale teraz akoby si poslucháči už zvykli, lebo vedia, že aj tieto epizódy môžu byť fajn. Alebo nás už nepočúvajú.
Marián: Na podcastoch je super, že keď niekto chce, tak si nás pustí. Nie je to také, že prepneš telku a vyskočí na teba Boris a Brambor. Keď niekto nechce, tak si ťa, skrátka, nepustí.

Na záver ešte prezraďte: žijete život podľa vlastných predstáv?
Marián: Žijem tu a teraz. Aj keď je to také klišé. Som spokojný so svojím životom, som vďačný za rodinu. Som šťastný človek.
Boris: Ja ešte nie.

Prečo ešte nie?
Boris: Pokiaľ ide o rodinu a moju malú dcéru, chcel by som zastaviť čas. Lebo teraz je to ideálne. Ale pokiaľ ide o mňa osobne, mám pred sebou nejaké ciele, stále si hovorím, že ešte toto... ešte toto... Mám to tak celý život. Nikdy nie som úplne spokojný.