Reinhold Messner: „Tým, kým som, som sa nestal kvôli úspechom, ale kvôli neúspechom“

Vo svojich knihách a prednáškach hovoríte nielen o svojich dobrodružstvách. Ponúkate tiež vášnivý apel na slobodu človeka. Prečo je pre vás sebarealizácia taká dôležitá?
Pretože je cieľom všetkého, čo robím. Či už leziem na hory, prechádzam púšťou alebo budujem Mountain Museum - moje múzeum horolezectva v Južnom Tirolsku. Chcem prevziať zodpovednosť a byť nezávislý. Sebaurčenie je pre mňa posvätné.

Kde sa vo vás vzala táto túžba?
Vyrastal som v povojnovom období vo svete, kde ovplyvňovanie bolo bežné. V našej dedine nám farár a niekoľko ďalších moralistov diktovalo ako máme žiť svoj život. Už ako malý chlapec som sa s tým nevedel zmieriť. A keď som bol na strednej škole, začal som rebelovať.

Čo bolo spúšťačom?
Počas letných prázdnin sme s kamarátmi zliezli náročnú Banattiho cestu zo severnej strany Matterhornu. Keďže sa náhle zmenilo počasie, potrebovali sme viac času na výstup a mne omrzli palce na nohách. Preto som vymeškal šesť dní školy. Keď sa ma učiteľ nemčiny spýtal, kde som bol, odpovedal som: „Do toho vás nič nie je. Hovoril som s riaditeľom a ten ma ospravedlnil.“ Od toho momentu si na mňa ten učiteľ zasadol. Skúšal ma z učiva, ktoré sme nepreberali a pokúsil sa ma tak priviesť do rozpakov. Ale ja, namiesto toho, aby som bol nervózny, som len povedal: „Pokračujte, ak vás to robí šťastným.“ Nakoniec sa postaral, aby som nezmaturoval a o rok musel skúšky opakovať.
 

Je schopnosť žiť život podľa vlastných predstáv vrodená alebo sa jej dá naučiť?
Verím, že je v každom z nás, ale väčšina ľudí nemá odvahu ísť vlastnou cestou. Stratili sme odvahu, pretože žijeme v obrovskej bezpečnej sieti. Vzdali sme sa veľkej časti osobnej zodpovednosti. Ľudia si musia uvedomiť, že majú slobodnú vôľu. Musia tiež dostať príležitosť rozvinúť svoju vlastnú osobnosť. To si vyžaduje, aby ste už ako dieťa dostali dôveru, ktorú potrebujete.

Kto to urobil pre vás?
Moja matka. Môj otec z nás chcel vychovať dobrých občanov, ale mama nám dala slobodu. Ako školák som chodieval s mladším bratom o tretej ráno zliezať skalu neďaleko nášho domu. Naša matka nikdy neukázala, že sa bojí a ani sa nás nikdy nepokúšala zastaviť. Namiesto toho vstala skoro ráno s nami a pripravila nám raňajky. Urobila to s plným vedomím, že sa už nikdy nemusíme vrátiť domov.

Je horolezectvo najčistejšou formou sebarealizácie?
Je to konfrontácia s nebezpečnou prírodou, s neskroteným svetom bez ľudskej infraštruktúry. Vstupujeme do archaického priestoru bez zákonov. Sme anarchisti. Na výstup na 8 000-metrový vrchol neexistujú žiadne pravidlá. Ako na to sa naučíte iba pri stúpaní. Tam hore si nikto nemôže nárokovať moc na základe svojej funkcie alebo postavenia. Prežitie sa nedá redukovať na obyčajnú morálku dobra a zla. Na horách v rozhodujúcich situáciách nepotrebujete externého sudcu.

Život podľa vlastných predstáv znamená rozhodovanie. Aké bolo najťažšie rozhodnutie, aké ste urobili?
Tesne predtým ako som v 1970 zostúpil z Nanga Parbat. Cesta ponad neznáme krídlo Diamiru bola život ohrozujúca pre môjho ťažko chorého brata Güntera. Ale čakanie by pre nás oboch znamenalo istú smrť, a to najneskôr do dvoch dní. V takýchto chvíľach sa naštartuje váš pud sebazáchovy. Namiesto toho, aby ste nič nerobili sa pokúšate o tú najbláznivejšiu a najmenej možnú vec. A to sme urobili.
 

Pri tomto výstupe ste stratili brata. Čo vás táto udalosť naučila?
Bez tejto skúsenosti by som nebol tým, kým som dnes. Tým, kým som, som sa nestal kvôli svojim úspechom, ale skôr kvôli častým neúspechom. Budem si to vždy brať na zodpovednosť a navždy mi to zostane v pamäti. Interakcia ľudí a prírody je vždy príbehom, ktorý primárne diktuje príroda. Ľudia môžu iba reagovať - môžu to robiť správne alebo nesprávne. Ak chcú prežiť, potrebujú aj kúsok šťastia.

Prebratie zodpovednosti znamená aj prípravu na budúcnosť. Kedy ste s tým začali vy?
Do štyridsiatky som sa nepozeral dopredu. Žil som kočovný život, migroval som bez premýšľania o budúcnosti. Až po narodení môjho prvého dieťaťa som si mohol niečo dovoliť. Kúpil som schátraný hrad Juval. Môj otec si myslel, že je to úplne šialené, ale bola to najlepšia investícia v mojom živote.

Máte 79 rokov. Nahrádzate adrenalín a radosť z prekonávania fyzických hraníc niečím iným?
Upravil som svoje ciele podľa svojich zručností a kondície. Čo v dnešnej dobe ešte zvládnem je vyliezť na šesťtisícovku alebo sprevádzať môjho syna na stredne ťažkých výstupoch. Ale stal som sa viac kultúrne aktívnym a hoci mi to skoro nikto neverí, považujem otvorenie múzea za rovnako uspokojivé, ako keď som v tridsiatke vyliezol na Everest bez kyslíkovej masky. Chcem uvádzať nápady do života. Čakať až do konca, aby som sa obzrel späť a povedal že som mal úspešný život, je pre mňa neskoro. Skutočne šťastní sme len vtedy, keď už šťastie nehľadáme.

Veríte v život po smrti?
Nie. Myslím si, že náboženstvá sú veľkou pomocou v živote ľudí, ale všetky sú len umelo vytvorené. Obdobie po smrti si predstavujem ako rozplynutie v nadčasovosti, nekonečnosti, v úplnom tichu a prázdnote.

Aké dôležité je pre vás žiť život podľa vlastných predstáv dnes?
Stále je to v centre mojej pozornosti. Žijem život podľa seba v našom zrekonštruovanom hrade Juval. So synom sme založili producentskú spoločnosť. Televízne spoločnosti, s ktorými spolupracujeme nás komandujú, a tak rozmýšľam, že sa vzdám ich peňazí a budem robiť svoje vlastné filmy. Život podľa vlastných predstáv len tak nedostanete. Musíte oň bojovať a neustále sa snažiť.

Foto: KEYSTONE/APA/Ehm Ian