Petra Strapáčová, ktorá preplachtila Severný Tichý oceán a je držiteľkou titulu Jachtár roka: „Kedysi mi hovorili, že som antitalent na športy“

Hoci ste o tom ako malá nikdy nesnívali, našli ste sa vo finančnom sprostredkovaní. Čím ste však chceli byť predtým?
Ukázalo sa, že táto práca je pre mňa odpoveďou na všetko, čo som kedy chcela robiť. Chcela som byť učiteľkou, pretože som chcela ľudí vzdelávať. V dnešnej dobe učím nielen klientov, ale aj môj tím. Túžila som byť aj právničkou a zastupovať ľudí. To je veľmi podobné, ako keď dnes hájim záujmy klientov voči finančným inštitúciám. Rovnako ma priťahovala aj práca lekárky a pomoc ľuďom. Dnes síce pomáham inak, a to v oblasti osobných financií, ale potrebu pomáhať mi to napĺňa rovnako.

Venujete sa jachtingu a minulý rok ste strávili dlhý čas na mori či oceáne. Ako sa to dá stíhať popri práci?
Za svoju slobodu brázdiť moria vďačím najviac rozhodnutiu zobrať do biznisu môjho brata ako spoločníka, koncipienta, človeka, ktorý sa so mnou stará o mojich klientov. Keď som preč, dokáže ma plnohodnotne zastúpiť. Moji klienti vďaka tomu vôbec nepocítia moju neprítomnosť, je to, naopak, výhoda, že vo väčšom tíme dokážeme naše služby poskytovať promptnejšie.

V čom primárne nachádzate sebarealizáciu? V práci či pri koníčkoch?
Našla som sa v práci a realizujem sa aj vo voľnom čase, či už pri spomínanom jachtingu, ale aj pri tanci, cestovaní, čítaní a po novom aj písaní kníh. Myslím, že jednou z najťažších vecí v živote je nájsť balans medzi tým, koľko času venovať zárobkovej činnosti a voľnému času, aby si človek vôbec to, čo zarobí, mohol užiť. V dnešnej dobe považujem voľný čas za dôležitejší ako peniaze navyše. Ale to sa, samozrejme, dá, v závislosti od nastaveného štandardu a priorít, až keď si človek zabezpečí všetky základné životné potreby a zároveň vie financovať aj svoje záľuby.

Čítajte viac >>> Pilotka Sandra Sandtnerová: Výcvik, by som zvládla aj keby som mala tri roboty. Hnala ma motivácia
 

Poďme teda konečne na vodu. Ako ste sa dostali k jachtingu?
S jachtingom som sa zoznámila úplne náhodne pozvaním na firemnú dovolenku na katamarán v Chorvátsku. Dostala som možnosť kormidlovať loď na pomerne veľkých vlnách po jugu, čo v Chorvátsku znamená južný vietor. Hneď ma to chytilo za srdce. Bolo to výzvou a mentálnou očistou.
Maximálne som sa sústredila na to, čo som robila. Nič iné som nevnímala. Neskôr v ten istý osudný týždeň som zažila ešte druhý silný moment. Boli sme v krásnej hviezdnej zátoke, kde nebol žiadny svetelný smog. Takže sme v tej tme videli iba hviezdy, svietiace kotevné svetielka na sťažňoch okolo stojacich lodí a počuli len žblnkot vĺn o trup a všetky typické zvuky lode. Ležala som na hornej palube a uvedomovala som si, aká je táto chvíľa neuveriteľne magická. Uvedomila som si, že taký blízky kontakt s prírodou a čistotu mysle som asi ešte nikde nezažila. A tiež, že to je jediné miesto, kde som dokázala na pár dní totálne prestať pracovať.

A čo bolo potom?
Vrátila som sa domov a zistila som, že niečo so mnou „nie je v poriadku“. Netuším prečo, ale okrem toho, že sa so mnou hojdal na pevnine celý svet, tak som bola nervózna a zároveň veľmi clivá, pretože som zrazu nemala more a loď. Inak som si to nevedela vysvetliť. Dodnes si to pamätám. Sedela som na posteli, bola som prechladnutá, tak som si vzala „sick day“ a popritom som premýšľala, ako sa znova dostanem na more.
Ozvala som sa teda skipperovi, ktorého sme mali na katamaráne a spýtala som sa ho, ako môžem dostať skipperský preukaz. Absolútne mi to nedávalo zmysel, pretože som nepoznala nikoho, kto by jachtárčil a ani som nemala s kým ísť na loď. Pre pobavenie – ja som sa na tú loď nevedela ani poriadne dostať, lebo som sa bála prejsť cez pasarelu (pozn. red.: lavička, po ktorej sa v prístave prechádza z móla na loď). Jediné, čo som vedela bolo, že chcem ísť na more a najkratšia cesta sa mi zdala tá, že si spravím vlastné licencie na vedenie lode.

Takže ste sa prihlásili na kurz.
Áno a veľmi krátko po výcviku som od svojho inštruktora dostala ponuku vyskúšať aj regatu. To je súťaž v plachtení, takže všetky loďky vyštartujú naraz a vyhrá tá, ktorá sa dostane do cieľa ako prvá. Nesmie pritom ale používať nič iné okrem plachiet.

Čítajte viac >>> Vizuálny umelec Ašot Haas: „Diváka sa snažím mierne vykoľajiť a ponúknuť mu iný uhol pohľadu“
 

Spomeniete si na svoju prvú regatu?
Veľmi vtipná časť príbehu je, že moja prvá regata boli Majstrovstvá Slovenska v námornom jachtingu. Kým som tam neprišla, absolútne som to netušila. Dozvedela som sa to, až keď otvorili celú ceremóniu.
Bola som tam ako náhradníčka za niekoho, kto vypadol a veľmi rýchlo som sa do regaty zamilovala. Lákala ma súťaživosť, šanca učiť sa, ako vytlačiť z lode maximálnu rýchlosť. Skrátka na tej lodi len nesedieť a neopaľovať sa, ale makať a snažiť sa ísť za spoločným výsledkom tímu. Po prvej regate som zistila, že odteraz chcem byť viac športová jachtárka v gumákoch a nepremokavom oblečení a nielen tá rekreačná v plavkách.

Koľko ste ich doteraz absolvovali?
Myslím, že ich bude už cez 40. Moja prvá off-shore regata, čo znamená, že sa ide mimo pobrežné vody a vidíte naozaj len šíre more, bola takým momentom, kedy som si uvedomila, že som s jachtingom naozaj spätá, a že to chcem robiť často, veľa a čo najďalej od brehu.
Moji kamaráti sa zhodujú, že som mala akýsi raketový štart do jachtingu, pretože mám za šesť rokov naplachtených 24-tisíc míľ. To sa mnohým jachtárom podarí po desiatich až pätnástich rokoch jachtingu. Neskôr dokonca prichádzali aj nejaké medailové umiestnenia s rôznymi tímami, s ktorými som jazdila a dokonca sa mi podarilo opakovane získať aj ocenenie slovenskej jachtárky roka.

Čo pre vás znamená toto ocenenie?
Pre niekoho by možno nemalo až taký veľký význam. No mňa to ako začínajúcu jachtárku veľmi povzbudilo. Bolo to jedno z tých nakopnutí, pre ktoré som sa snažila byť stále lepšia. Tento rok som aj vďaka obrovským pretekom cez Severný Tichý oceán, ktorých som sa zúčastnila, vyhrala celkové ocenenie za najlepšieho jachtára na Slovensku, čím som prvýkrát v histórii porazila aj mužov v rebríčku.

Čítajte viac >>> Marián Gáborík a Boris Valábik: Tvrdá práca porazí aj talent, s ktorým sa nepracuje

Išlo o preteky Clipper Around the World, v ktorých sa v ôsmich etapách plachtí okolo celého sveta. Ako ste sa k nim dostali?
Keď som začínala s jachtingom, mala som niekde vzadu v hlave, že keď raz budem veľká jachtárka, možno sa tam prihlásim a možno sa tam aj dostanem. V tom čase som nevedela veľa o tej súťaži a prišlo mi to ako zaujímavá méta. Prihlásila som sa a prešla som niekoľkými kolami pohovorov a dostala som sa do jednej z jedenástich posádok ako jediná Slovenka. Súťaž trvá rok, ale sú tam krátke prestávky medzi jednotlivými etapami, keď sa posádky môžu aj vymieňať.

Vy ste si vybrali etapu naprieč Severným Tichým oceánom. Prečo práve túto?
Nevedela som si predstaviť, že odídem na rok a tiež by to bolo finančne veľmi náročné. Túto etapu som si vybrala, pretože som chcela byť so skúsenými ľuďmi na športovej lodi vybavenej pre oceánske podmienky na mieste, kam sa aj človek, ktorý plachtí, len tak nevyberie a za svoj život väčšina ani neocitne. Je to totiž jedna z najťažších a definitívne najdlhšia etapa cez tie najdivokejšie vody.

Zoberte nás teda na palubu. Ako si máme predstaviť túto vašu výzvu?
Lode po covide ostali zaseknuté na Filipínach aj napriek tomu, že mali byť v Číne. Tam sa nikdy nedostali kvôli uzavretým hraniciam. Takže sme vyrážali z Filipín a išli sme smerom na Japonsko a odtiaľ krížom cez Severný Tichý oceán smerom na Seattle, kde bola cieľová rovinka. Bolo to presne také, aké som čakala. Studené, vlhké, drsné, únavné, mizerné a dlhé, ale na druhej strane aj veľmi seba-poznávacie, obohacujúce jachtársky aj ľudsky, svojím spôsobom aj motivačné a hlboké. Človeka to privedie k tomu, že zistí, kto je a kde sú jeho silné a slabé stránky a aj čo je pre neho v živote skutočne dôležité.

Ako dlho trvá preplachtiť Pacifik?
Celá etapa trvala 32 dní, ale keďže sme sa ešte predtým preplavovali na štart, bola som na mori vkuse 5 týždňov. Možno sa zdá, že tam nemáte čo robiť 5 týždňov, ale bola som vyťažená každú minútu svojho času. Žijete tam systémom zmien, polovica ľudí spí, polovica je hore. Cez deň sa striedate po šiestich hodinách, v noci po štyroch a pokiaľ ste na zmene, tak ste hore na palube a máte pridelenú nejakú funkciu. Ja som bola prevažne za kormidlom, a keď som nekormidlovala, tak som nastavovala plachty. Táto funkcia sa volá trimmer. Na lodi sme však mali aj rôzne iné zodpovednosti. Loď sa musela čistiť, museli sa riešiť smeti, kuchyňa, servis motora, niekto musel byť navigátor, viesť lodný denník, sledovať počasie či riešiť súťažnú taktiku.
Vedela som, že drvivú väčšinu času pôjdeme vo veľkých vlnách a na zadobočný vietor, čo bol pre mňa veľký strašiak, lebo vtedy sa ťažko kormidluje. A keďže som dostala úlohu hlavného kormidelníka, tak som si svoju zónu komfortu musela pekne posunúť. Ale tých posunov bolo viac. Vedela som, že keď som zvládla tieto ťažké podmienky na oceáne, siahla si na fyzické aj psychické dno, zažila vlny vo veľkosti paneláku a vietor, ktorý na pevnine spôsobuje katastrofy, tak na mori to vždy bude už len lepšie. A aj v živote.

Čítajte viac >>> Michaela Dorčíková patrí medzi najrýchlejšie ženy na svete. Cenu jej odovzdával prezident FIA Jean Todt

V čom okrem náročného kormidlovania spočívalo vykročenie z komfortnej zóny?
Veľmi dlho som sa trápila otázkou: „Prečo som tu?“ Svojím spôsobom som sa až nemala rada za to, že som sa rozhodla takto si ubližovať, pretože som extrémne zimomravá a my sme tam mali väčšinu času okolo nuly, pričom v lodi nebolo ani kúrenie. Takže som bola po celý čas v zime a vo vlhku. Nehovoriac o deficite spánku, fyzickom vysilení a monotónnej vojenskej strave.
Veľmi ma oslobodilo, keď som tú odpoveď nakoniec v sebe našla. Došla som k záveru, že som prišla preto, že som už príliš dlho žila pohodlný život ako z reklamy západnej spoločnosti a už som trochu pozabudla na to, kde sú reálne hodnoty, alebo kde mám svoje vlastné limity. Podvedome som sa zrejme chcela vrátiť k sebe a opäť si usporiadať, čo je v živote dôležité. Ako to povedal jeden môj kamarát, občas treba sám seba nakopať do zadku.

Zažili ste aj nejakú nebezpečnú situáciu?
Zažili sme niekoľko situácií, keď mal niekto z nás ohrozený život alebo sme niekoho zachraňovali. V minulosti na tej etape zomreli dvaja ľudia. Na Severnom Tichom oceáne je to v podstate každý deň život ohrozujúca situácia, pretože je to miesto, kde sú veľmi divoké vody, obrovské vlny a nečakané búrky a tlakové níže. Je to miesto, kde sa vám nonstop môže niečo stať, na lodi sa môže niečo poškodiť, často idete vo veľkom náklone alebo sa cez palubu prelievajú obrovské vlny. Sila vody je tam taká, že vás ľahko pritlačí k palube a bude vás pár sekúnd držať a dusiť. Čiže vždy, keď som sa zobudila a mala ísť na svoju zmenu, uvedomovala som si, že je to vlastne len ďalší deň boja so živlami – vlnami a vetrom – a samej so sebou. Občas som ani nechcela ísť na palubu, pretože som vedela, že mi tam bude mizerne, a že sa mi môže niečo stať. To ma stálo veľa rozhovorov samej so sebou a „hecovania“.

Muselo to byť psychicky aj fyzicky veľmi náročné.
Všetci sme vedeli, že nikto z nás nesmie robiť chyby a musíme byť maximálne koncentrovaní a ideálne vyspatí. Či už preto, aby sme boli fyzicky schopní urobiť svoju robotu najlepšie, ako vieme a tiež, aby sme neohrozili seba a ani posádku. Denne sme pre zaujímavosť spálili cez 7000 kcal, a teda ich aj prijímali. Je to možno paradoxné, ale môj vzťah s morom je po tomto zážitku bližší ako kedykoľvek predtým. Možno pre posunutie svojich limitov. Keď totiž ostávate v komfortnej zóne, tak sa pripravíte o veľa pekných zážitkov. Ja som si myslela, že som antitalent na športy, lebo mi to kedysi niekto hovoril, a dnes som športová jachtárka. Podľa mňa sú komfortné zóny často prevzaté alebo naučené, a teda to často nie ste „vy“. To znamená, že keď z nich vykročíte, tak možno objavíte to svoje skutočné ja. Zároveň vnútorne veľmi porastiete a zosilniete ako osobnosť.
 

Preteky ste absolvovali pred rokom. Ako ste ho strávili?
Bol to rok, keď som sa vrátila nazad do práce. Minulý rok som naozaj strávila prevažnú väčšinu času na mori alebo na oceáne, takže nastal čas na odbremenenie môjho brata. Zároveň to bol čas vstrebať všetky silné zážitky, spoznať svoje nové „ja“ a napísať knihu.

Vaše dielo sa volá Z lodičiek na loď. Spísali ste v ňom zážitky z pretekov, ale nielen tie. Čo vás k tomu priviedlo?
Motivovali ma k tomu kamaráti a čitatelia môjho blogu, ktorý som písala počas pretekov. Bol to jeden zo spôsobov, ako spracovať všetky udalosti a pochopiť, ako ma ovplyvnili a čo chcem v živote robiť ďalej. Môj život sa v minulosti už raz značne zmenil. Keď som mala 20 rokov, bola som vážne chorá. Bol to moment, kedy som mala možnosť prehodnotiť svoj doterajší život, zamyslieť sa nad tým, či som ho žila podľa svojich predstáv, či som naozaj robila všetko to, čo ma baví a či som si plnila sny. Ak mám byť úprimná, uvedomila som si, že to tak nebolo. Preto sa najzákladnejšou alebo najdôležitejšou vecou pre môj nadchádzajúci život stalo predsavzatie, že budem nasledovať svoje sny, pôjdem si za svojím šťastím a budem sa riadiť vlastnými hodnotami a nenechám sa ovplyvniť konvenciami či tlakom okolia.

Knihu z Z lodičiek na loď si môžete kúpiť TU >>>

Žijete teda dnes život podľa vlastných predstáv?
Myslím, že som rozhodne najbližšie k životu podľa vlastných predstáv, ako som kedy bola. Nehovorím, že to nemôže byť lepšie. Vždy je priestor na to žiť život ešte autentickejšie a ešte viac v súlade s vlastnými hodnotami a presvedčeniami. Ale ako som už naznačila predtým, občas je to ťažké a človek musí, alebo skôr chce, vyhovieť aj ostatným.
Každé ráno, keď sa zobudím, si poviem, že dnes bude pekný deň. A bude pekný, pretože si ho takým spravím sama. To je to, čo ma dnes robí šťastnou a ženie vpred. Uvedomenie si, že za svoj život zodpovedám len ja sama a sú to moje rozhodnutia, ktoré ho kreujú.