Peter Valušiak má za sebou desiatky výprav do polárnych oblastí sveta. Ako prvý Slovák dosiahol južný aj severný pól našej planéty, a aj svojimi ďalšími výpravami sa zaradil medzi najuznávanejších a najinšpiratívnejších polárnikov na svete. Jeho najvýznamnejšou skúsenosťou bol expedičný prechod z Ruska do Kanady cez severný pól s ruskými polárnikmi Vladimírom Čukovom, Ivanom Kuželivským a Valerijom Kochanovom.

Mali ste predtým, ako ste išli na severný pól, nejaké skúsenosti s expedíciami alebo inými netradičnými cestovateľskými zážitkami?
O polárnictve som sa dozvedel maximálne z kníh. Bolo to niečo o čom sme mohli len snívať. Venoval som sa však horám, lezeniu po vysokých kopcoch a cestovateľskému lezeniu. Za socializmu sa nedalo veľmi chodiť inam ako do Ruska, takže sme chodili liezť tam. Ruské hory, ako aj celá krajina sú veľmi krásne a dá sa tam robiť veľa vecí. Takto som sa postupne zoznámil s nejakými ľuďmi. Po pár rokoch pobytov v Rusku som sa zoznámil s jedným chalanom, ktorý v Moskve študoval medicínu. Ten mi raz z ničoho nič zavolal, či by som s ním na budúce leto nechcel ísť na Zem Františka Jozefa. Ja som ani nevedel, kde to je. V našich atlasoch to totiž bola Zem Lomonosova. Keď som zistil, že je to severovýchodne od Špicbergov a čo je to za súostrovie, tak som mu zavolal, že chcem ísť. Takto som sa vlastne dostal prvýkrát do polárnej oblasti. Boli to také „zelenáčske“ začiatky a často nechýbalo veľa a mohli sme tam zahynúť. Postupne som sa zoznamoval s ďalšími ľuďmi, ktorí sa venovali polárnictvu, okrem iných aj s Čukovom, ktorý ma postupne zaúčal, a začali sme chodiť na menšie expedície. S ním som potom absolvoval výpravu do Antarktídy aj na severný pól.

Koľ ko času prešlo od rozhodnutia ísť na severný pól do momentu, keď ste naozaj vyrazili?
Nebolo to hneď, trvalo to asi desať rokov. Keď som sa dostal k materiálom, čo všetko museli ľudia podstúpiť, keď išli na severný pól, dozvedel som sa, že tam ľudia bežne zomierali. To bolo v osemdesiatych rokoch, tá námaha bola enormná, pretože v tých časoch neboli také materiály a možnosti ako dnes. Jedlo sa nosilo v konzervách, čiže keď išiel človek na deväťdesiatdňovú expedíciu, mal dvesto kíl konzerv plus ďalší materiál. Ľudia nosili 60- až 70-kilové batohy, čo nie je problém niesť pár dní, ale keď takto máte ísť 90 dní... Ľudia umierali od únavy. Čukov absolvoval predtým takto už niekoľko výprav na pól a my sme vlastne boli prvá výprava, na ktorej mu nikto nezomrel. Tí Rusi sú všetci bývalí vojaci, ich režim je dosť prísny a ruská duša ide vždy až za hranu. Ale my už sme išli s úplne inými materiálmi, takže to bolo o čosi ľahšie.

V ktorom roku sa uskutočnila vaša výprava?
Bolo to v roku 1988. Dva roky pred nami sa prvýkrát podarilo uskutočniť autonómnu výpravu na severný pól, zúčastnili sa jej dvaja ľudia z našej výpravy. Autonómnu znamená bez dopĺňania zásob. Predtým boli výpravy, ktorým zásoby priviezol vrtuľník alebo museli niekoho odtransportovať. Vždy bol nejaký servis.
Prišli aj momenty, keď ste si povedali, že to vzdáte? Ak áno, ako sa vám to podarilo prekonať?
Pochybnosti, či to nemám vzdať, sa objavili hneď po nastúpení do vrtuľníka, ktorý nás tam viezol. Bol som vo výprave najmladší, mal som pred tridsiatkou. Mal som na starosti všetok materiál a proviant, celú výživu, čiže to bola obrovská zodpovednosť. Vtedy som si uvedomil, že ostatným možno pokazím ich celoživotný sen, pretože pre Čukova to bol vrchol jeho kariéry. Lenže vrtuľník nás vysadil, a kým som to s nimi stačil prebrať, tak odišiel. A tam už potom neexistuje návrat, človek musí robiť všetko, aby prežil, a celý život sa zmení na dodržiavanie pravidiel v tvrdých podmienkach.

 

Ako vlastne vyzerajú severný a južný pól?
Severný pól je rovina, ktorá vám sama behá pod nohami, pretože je to zamrznuté more. Ľadové kryhy sú ľubovoľnými smermi unášané vetrom a morskými prúdmi. Krajina sa takto mení pred očami z hodiny na hodinu, a tak je cesta naprieč Arktídou o to zaujímavejšia. Južný pól je naopak ľadová kupola, kde je uprostred na vrchole americká polárna základňa. Cesta na južný pól je prechod akousi ľadovou púšťou, kde sú namiesto pieskových dún snehové záveje. Najkrajšie na celom pochode v Antarktíde sú prechody cez hory, ktoré sú výnimočné svojou krásou.

Ocitli ste sa v nebezpečnej situácii, kde vám už išlo o život?
Pády do vody či nechcené pády do trhliny sú nebezpečné, ale v porovnaní s útokom ľadového medveďa sú skôr malými nehodami. Pri jednom z takýchto útokov nás od pohromy zachránil až malý fotoaparát s bleskom. Pri použití blesku z minimálnej vzdialenosti si dal macko povedať a už nám dal pokoj (smiech).

Mali ste pred expedíciou aj nejakú špeciálnu fyzickú prípravu?
Ani nie. Skoro ráno a večer som cvičil so záťažou - ťahal staré pneumatiky, behal a bicykloval. Nikto z nás nebol profesionál. Mal som bežnú prácu, živil som sa výškovými prácami a v lete bolo treba zarábať peniaze, takže sme viseli na komínoch a kvôli kondícii sme si pribrali natieranie stožiarov vysokého napätia. Inak sme žili bežný život. Preto je na expedícii veľmi ťažkých prvých pár dní, kým sa človek „rozchodí“, kým si zvykne na tú námahu. Keď prežijete prvých štrnásť dní, potom to už ide dobre.

Aké ste mali vzťahy s ostatnými účastníkmi výpravy?
Boli sme rôzne národnosti, aj Rusi boli každý z úplne inej oblasti, čiže každý mal úplne inú mentalitu. Ale mali sme spoločný cieľ. Ja som bol na mnohých expedíciách a vždy som mal šťastie na ľudí. Vždy prišli nové kontakty, nové vzťahy a priateľstvá a vždy ma to posunulo ďalej. A keďže človek buď mrzol, alebo kráčal, nemal nikto priestor a čas hádať sa. Navyše cieľ sme mali všetci rovnaký, takže sa nám krásne darilo spolupracovať a každý sa tomu druhému prispôsoboval. Chlapi bývajú takí, že si nepriznajú slabosť, takže keby ku mne niekto prišiel, že mi pomôže, že mi niečo vezme zo saní, tak mu, samozrejme, poviem, že nie, a budem sa sám trápiť ďalej. Preto sa to robilo tak nezištne. Keď sme videli, že niekto nemá práve svoj deň, lebo na každého to občas prišlo, tak sme mu nenápadne vybrali niečo zo saní a večer sme mu to tam vrátili. A naozaj, za tých 118 dní sme sa ani raz nepohádali, pritom sme tam boli rôzne vekové kategórie, od 31-ročného cez štyridsiatnikov až po 55-ročného človeka.

 

shutterstock_276570590

Rozprávali ste sa po rusky?
Áno. Na gymnáziu som z ruštiny ledva prechádzal. Ale keď som po našich horách sprevádzal Rusov, tak som sa jazyk naučil a uvedomil som si, že je nám vlastne blízky. Ruskí ľudia sú nám podobní, nielen jazykom, ale aj mentalitou. Keby sme išli s ľuďmi zo západu s tým výstrojom, čo sme mali, tak by sme neprešli. Ale Rusi sú zvyknutí improvizovať. Tá výprava bola pre mňa vysoká škola improvizácie. Veď tam boli také extrémne podmienky, že sa nám kevlarové sane začali rozpadať. Mráz v spojení s vodou má takú silu, že dokáže rozbiť kameň. A kevlar na saniach sa nám trhal ako papier.

Keď ste sa vrátili, povedali ste si, že už toho máte plné zuby a stačilo, alebo ste naopak mali pocit, že sa tam okamžite chcete vrátiť?
Expedičná eufória funguje tak, že ešte ste len na expedícii a už plánujete druhú. Čiže po večeroch sme už uvažovali, čo by sme mohli robiť ďalej. Expedície sa vymýšľajú buď priamo na expedíciách, alebo potom v krčmách, keď sa človek uvoľní a vymyslí s ostatnými niečo, čo sa potom snažia realizovať. A keďže túto našu expedíciu neskončil nikto s traumou alebo s nejakým nepríjemným pocitom, nikto sa nezranil, žiadne omrzliny ani trvalé následky, bol to krásny, trochu dlhší, výlet.

Čo vás na expedícii prekvapilo najviac? S čím ste nepočítali?
Celá expedícia bola plná extrémov. Aj štart sa nám posunul kvôli mrazu. Bolo mínus 64 stupňov a vrtuľníky, ktoré nás mali odviezť na miesto štartu, nemohli odletieť. Tie totiž môžu lietať len do mínus 50 a potom im zamŕza hydraulika.
Druhý extrém bolo počasie. Začiatkom apríla malo byť pod mínus 20, ale oteplilo sa na mínus 10. A čím je teplejšie, o to ťažšie sa ide: je horšia viditeľnosť, ľady sa lámu, je napadaný čerstvý sneh, ten nezamŕza a ťahať cezeň sane je oveľa ťažšie. Koncom mája nám veľa snežilo a dokonca aj zapršalo. A na to sme neboli oblečení, výstroj nebol do dažďov. Aj kanadská strana bola samé prekvapenie. Zvyčajne sa tam kumulujú ľadovce a dá sa takmer vždy prejsť. Páve táto kumulácia ľadovcov spôsobuje, že tam nie je pásmo otvorenej vody. Lenže my sme aj na tej kanadskej strane mali množstvo otvorenej vody. Občas sme sa ocitli na plávajúcej kryhe v oceáne a čakali sme, kým nás prúd niekam prirazí. Boli aj dni, keď sme si sadli do stanu a čakali sme, kým nás to niekam prirazí. Alebo sme urobili zo stanov plachtu a z kryhy plachetnicu. Ale človek sa zmieri s tým, že proti prírode sa nedá ísť. Keď fúka a kryhy sa tlačia opačne, treba počkať, kým sa to nezlepší. Tam neexistuje „zajtra musím byť tam“. Príroda sama rozhodne, kedy tam človek bude.

Existuje aj nejaká pohodlnejšia forma expedície na severný pól ako tá vaša?
Áno, taká komerčnejšia forma. Rusi každý rok začiatkom apríla vytipujú kryhu, na ňu zhodia posádku, buldozérom na nej urobia pristávaciu plochu a tam pristáva malé lietadielko, ktoré zo Špicbergov privezie klientov, potom s nimi prejdeme na severný pól nejakých 100 až 200 kilometrov a odtiaľ nás potom stiahnu. Nie je to nejaká „masovka“, kapacita je obmedzená a takouto expedičnou formou sa na pól dostane maximálne sto ľudí, aj to som možno prehnal. Ešte existuje aj spôsob, že lietadlo sa obracia hore- dole a priváža turistov priamo na pól, kde sa len odfotia a idú naspäť. Ale to nemá to čaro. Na týchto našich expedíciách človek zažije v kocke za tých približne šestnásť dní na ľade to, čo sme my zažili za štyri mesiace.

 

shutterstock_1444579139

Prejdime od dobrodružstva k tej pragmatickejšej stránke. K peniazom. Kde a ako ste zháňali prostriedky na expedíciu?
Ja som začínal od nuly. Keď som dovŕšil osemnásť rokov, dostal som od mamy stavebné sporenie, bolo to myslím 15 000 korún. Všetky išli na prvú expedíciu na Zem Františka Jozefa. Vtedy expedícia stála 20 000 až 30 000 korún. To bolo na konci socializmu. V tom roku, keď sme robili prechod severným pólom, bola „mečiarovská“ expedícia na Everest a aj tí ľudia z horolezeckej brandže, ktorí nám mohli sponzorsky pomôcť, dostali príkaz, aby sa nesponzorovali konkurenčné expedície. Čiže jedine Slovnaft nám vtedy prispel, aj to bolo hradené ako odmena za materiál do reklamného spotu na nemrznúcu zmes Alycol. Tie zábery sa naozaj nakrúcali na severnom póle. Keď sme sa vrátili, tak po nás ani pes neštekol. Až keď sme vyhrali s Barabášovým filmom festival vo Vancouveri, začalo sa tu šíriť niečo o tom, že bola nejaká takáto expedícia. Film dostal cenu na BANFF Festivale a vďaka tomu ho videli ľudia na celom svete. Vďaka filmu sme sa dostali do pozornosti médií a vďaka tomu som mal možnosť zarobiť si reklamnou propagáciou produktov. Ale to bola asi len desatina nákladov. Na zvyšných 90 % prostriedkov som si vzal hypotéku, ktorú splácam dodnes. Aj keď som získaval prostriedky na ďalšie expedície, riešil som to jednoducho navýšením hypotéky. Keby som mal pozerať na to, či sa mi to vrátilo... tak nevrátilo a nikdy sa ani nevráti. Ale takto sa na to pozerať nedá.

Keď už ste spomenuli ocenený film 118 dní v zajatí ľadu, ako vznikli tie krásne zábery z expedície? Muselo to dať veľkú námahu...
Najväčší výkon z nás podal Ivan, ktorý to nakrúcal. Jednu väčšiu kameru nosil na krku, to bola jedna z tých výborných kamier Sony, ale vážila tak 3-4 kilá. A druhú, menšiu, kompaktnú mal pod pazuchou. Jedna kamera bola len na vonkajšie nakrúcanie, druhá len do stanu. Kvôli teplotným rozdielom. Keby sa raz zarosil objektív, tak zamrzne a už s tým nič neurobíme. On štyri mesiace nosil na sebe šesť kíl tejto techniky navyše. Plus baterky... tie sa síce dobíjali, ale keby ich odložil, tak takisto zamrznú a nemáme zdroj energie pre kamery. Takže ich mal celý ten čas na tele. Kým my sme šliapali, Ivan si musel nadbehnúť, ak nás chcel filmovať. Lebo tam sa nezastavuje. Keď má človek stále tempo, ešte sa to dá zvládať. Ale keď sa mení tempo, je to obrovská námaha. A túto námahu on podstúpil, aj s tou záťažou. Jemu by mala vlastne patriť najväčšia sláva.

Koľ ko peňazí by si asi mal človek pripraviť, keby chcel absolvovať takúto výpravu?
Ak ide o takúto autonómnu výpravu, tam ide o státisíce. Napríklad expedícia na južný pól vyjde viac ako 200 000 eur. Tam je drahý transfer na miesto štartu a konca expedície, pretože preprava je riešená cez malé lietadlá. Jedlo a materiál sú oproti tomu drobnosť. Ale vás tam musí doviezť lietadlo a potom zobrať, navyše tam musí byť nejaká podpora, keby sa niečo stalo, aby nás mohli prísť stiahnuť. Táto opatera však stojí denne asi 200 až 300 eur. Severný pól vychádza o niečo menej ako Antarktída. Najlacnejšia a zároveň aj najťažšia cesta je ísť cez pól od pobrežia po pobrežie. Keď sa nás pýtali, prečo prechádzamez Ruska do Kanady cez pól, tak sme im s humorom odpovedali, že sme nemali peniaze na lietadlo, ktoré by nás stiahlo z pólu. Lietadlo, ktoré nás zobralo z kanadského pobrežia, stálo 15 000 kanadských dolárov, čo bolo o 140 000 menej, ako keby nás mali zobrať z pólu. No pre nás to bola aj tak dosť veľká položka. Keď sme prišli na kanadské pobrežie, čakalo nás malé lietadlo, ktoré vie pristávať na snehu, to nás vzalo do Result Bay a odtiaľ sme už odleteli klasickou linkou.

Máte niečo, čo by ste si kúpili, keby ste mali viac peňazí, ako máte?
Ja som vždy všetko investoval do expedícií, robím prácu, ktorá ma baví a pomáha mi splácať dlhy. Keby som mal viac peňazí... nič také by som si nekupoval, splatil by som radšej všetky tie dlhy (smiech). Držím sa hesla: „čo nemám, to nepotrebujem“.

Ako ste spokojný z finančným sprostredkovateľom zo Swiss Life Select?
S poskytnutými službami som nadmieru spokojný. Finančný sprostredkovateľ nám pomohol zorientovať sa v možnostiach čerpania hypotéky, ktorú následne aj promptne zariadil. Ušetril nám kopec času a behania po bankách, pretože realita častokrát nezodpovedá v reklamách ponúkaných možnostiach. Okrem zabezpečenia úverov, spoločnosť poskytuje aj pravidelné informácie o novinkách na finančnom trhu. Z tohto dôvodu by som tieto služby odporučil aj ďalším.

Povedzte nám o vašich želaniach, snoch a cieľoch

Našimi klientmi sú šikovní, aktívni ľudia, ktorí sa dokážu nadchnúť pre to čo robia tak v osobnom, ako aj pracovnom živote. Ak patríte medzi nich, radi vás podporíme. Dohodnite si bezplatné stretnutie a zistite aké benefity získate, ak zveríte svoje peniaze profesionálom, ktorých starostlivosť o financie baví.