Šimon Šicko: Herný priemysel je o hľadaní balansu medzi dátami a emóciami

Vyštudovali ste architektúru. Prečo ste od nej odišli?
Architektúru mám stále rád a myslím si, že je to úžasná umelecká disciplína, ale herný priemysel ma priťahoval viac. A keďže ja som študoval v deväťdesiatych rokoch, herný development alebo herný priemysel vôbec nebolo možné študovať. Myslím si, že ani v Európe a tobôž nie na Slovensku. Ale bola to práve architektúra, čo ma priviedlo k hernému priemyslu.

Ako sa to stalo?
Oslovil ma Filip Fischer, ktorý bol neskôr spoluzakladateľom Pixlu. Prišiel za mnou, že by vo firme Eldaia, pre ktorú vtedy pracoval, potrebovali architekta, ktorý by do hry navrhol elfskú architektúru. Mňa volali na škole Mondrian. To je umelec, ktorý kreslil štvorce, ja som taký. Hovorím si: „Elfská architektúra, veď to je gotika alebo niečo také...“ Ale potom som si povedal, že to vyskúšam a vytvoril som sa pre nich modulor, základné stavebné prvky, jednoducho celý štýl.

To bol ten zlomový moment?
Áno, počas tohto procesu som pochopil, že sa takto dá živiť, že ma to extrémne baví, a že pri tom vôbec nemusím riešiť veci s klientom. Nemyslím to nijako arogantne, ale je to ťažká a náročná drina aj z tohto aspektu.

Moja práca však nakoniec išla do koša, lebo Eldaia skrachovala. S tým som ešte dlho zápasil, ale musel som nad to povzniesť.
 

V Pixel Federation ste ako CEO pôsobili viac ako dekádu. Pred asi rokom ste túto pozíciu opustili. Prečo ste sa tak rozhodli?
Prešiel som na R&D, teda research and development, takže stojím na vrchole pomyselnej Maslowovej pyramídy riešenia problémov alebo produktu.

Nie som veľmi materiálne a statusovo zameraný človek a bolo to pre mňa prirodzené. Zostať v pozícii CEO by pre mňa znamenalo stagnáciu, ťažko by som si asi hľadal nejaké nové ciele. Dal som priestor iným šikovným ľuďom, ktorí to možno budú robiť inak, ale podľa mňa je to pre firmu dôležité.

V čom aktuálne nachádzate sebarealizáciu?
Ďalšia oblasť, ktorou sa zaoberám, je fast, teda pôst. Volám to „fasting ega“ a je pre mňa dôležitý. Myslím si, že Pixel je Pixlom aj preto, lebo človek je poháňaný svojím egom, ale v určitom momente sa potrebuje na niektoré veci pozerať bez pozlátka. Takže som sa chcel vrátiť naspäť a musím povedať, že R&D je pre mňa ako štartovať novú firmu. Je to také komplikované a prinieslo mi to extrémnu radosť. Lebo som človek, ktorý má rád problémy a rád ich rieši. Takže okrem fastingu v jedení a v športe, ktorý vyznávam, som si pridal takýto fasting ega. A musím povedať, že neskočiť ľudom do ich rozhodnutí je oveľa ťažšie, ako som si myslel. Na druhej strane musím povedať, že som šťastnejší, než som bol v poslednej fáze pred tým, ako som splnil svoj cieľ.

Čomu presne sa dnes na svojej R&D pozícii venujete?
Som zástanca toho, že ľudia by mali robiť to, čo vedia, a to, čo si myslia, že vedia, by nemali robiť. Takže mali by byť k sebe úprimní. Keďže moja najsilnejšia stránka je byť aktivátorom, snažím sa nájsť nové príležitosti, inovácie a cestu, ako ich zaradiť do produkcie.

Keď robíme nový produkt, hľadáme balans medzi tým, čo chceme robiť, či to vieme robiť a či je na trhu priestor pre taký typ produktu. Potom nasleduje veľa testovania a merania záujmu, či to, čo vymýšľame, vieme predať. Veľa firiem v hernom priemysle má tendenciu posunúť sa do veľmi romantickej polohy. Tiež by som v nej rád bol, ale je to aj biznis, ja sa tým chcem živiť a tomuto som vždy rozumel. Čiže hľadám ten najvhodnejší balans medzi dátami a emóciami.

Koľko nápadov vlastne uzrie svetlo sveta?
Väčšinu nápadov a prototypov zahadzujeme práve preto, že sú ekonomicky neudržateľné. Takže je to aj trošku psychologicky náročná práca, ale ja verím tomu, že najviac sa dá naučiť na chybách.

Nemrzí vás, keď sa musíte zbaviť niektorých ideí?
Áno, samozrejme, mrzí nás to. Máme produkty, na ktorých sme robili dva a pol roka a nevyšlo to, tak sme ich museli zamraziť a v podstate zabiť. Ale stále sme v biznise, a preto musíme nájsť produkt, ktorý rezonuje aj finančne, respektíve je udržateľný.
 

Nedávno ste otvárali office v Brne, ktoré je známe tým, že je tam veľa technologických talentov. Išli ste tam za nimi?
To bol jeden z hlavných dôvodov. Ďalší dôvod bol, že sme chceli mať firmu alebo pobočku niekde, kde nemáme zásadný časový posun. Uvidíme, ako to pôjde. Snažíme sa vytvoriť tím, ktorý bude pozostávať zo seniorských ľudí, keďže na Slovensku sme už narazili na strop. Vieme zohnať juniorov, ale skúsenejších ľudí už na Slovensku, žiaľ, momentálne nemáme.

Čo robí hru dobrou? Alebo najlepšou...
Vo všeobecnosti by hra mala byť, samozrejme, zábavná. Myslím si tiež, že dobrá hra by mala človeku nejakým spôsobom naplniť jeho emočné potreby. Každú hru skladáme na základe emócií. Existuje sedem alebo osem základných a keď ich dobre vyskladáte, viete z toho urobiť zábavu a motiváciu, aby to hráči hrali.

A verím ešte v jednu vec. Všetky hry, okrem gamblingových mašín, vás niečo učia. To znamená, že ak hráte nejakú strieľačku, tak si trénujete postreh, kognitívne schopnosti, rozhodnutia. Pred zopár rokmi som bol na testoch v SAV, kde mi robili aj kognitívne testy, a musím povedať, že podľa mňa aj vďaka tomu, čím sa živím, som vyšiel v absolútne najvyššom mediáne, čo sa týka napríklad vizuálnej pamäti a rýchlosti reakcií. Aj keď už som skoro 50-ročný človek.

Snažíme sa robiť hry, ktoré fungujú aj ako encyklopédie. Napríklad Train Station je hra, v ktorej by sme chceli mať každý jeden vlak, ktorý bol kedy vyrobený. Veľa našich hier sú tiež strategické tycoony, kde učíme ľudí, ako spravovať svoj majetok a využívať ho.

Vaša najúspešnejšia hra je Diggy’s Adventure. Aký k nej dnes máte vzťah?
Veľmi dlho som ju hrával. Momentálne k nej nemám nijaký zásadný vzťah a je to aj preto, že som sa musel naučiť delegovať veci. Vyrastá nám nová generácia producentov a kreatívcov, ktorí s týmto produktom pracujú. A musím povedať, že je zaujímavé mať hru, ktorá po desiatich rokoch stále rastie. Diggy, myslím, zarobil 100 miliónov. Keby mi to niekto povedal na začiatku, tak by som sa asi zasmial. Hovoríme o obrate, nie o profite, ale aj tak je to pre mňa impozantné číslo. Teraz pracujeme na pokračovaní, ktoré bude trojdimenzionálne.

Posielate von iba úplne dokonalé veci?
Nie, nepovedal by som, že dokonalé. Povedal by som, že von dávame veci, o ktorých vieme, že ich nebudeme musieť dotovať.

Podnikáme v ARM modeli, A ako akvizícia, teda marketing, R ako retention, teda výdrž hráča v hre, teda kvalita toho produktu, a M ako monetizácia. Tieto tri čísla musia dávať nejaký zmysel v ročnej, dvojročnej rovine. Máme algoritmy, ktoré nám povedia, ako to pôjde, a na základe toho potom vieme, či s tým ešte niečo musíme robiť.
 

Čo najťažšie ste v podnikaní zažili?
Bolo toho viac. Volal som ľuďom, pre ktorých sme kedysi robili a ktorí nám držali peniaze. Museli sme sa rozlúčiť s viacerými kolegami, v určitom momente možno s polovicou firmy, aby sme ako firma prežili. Tých vecí je veľmi veľa a nakoniec si ich človek ani nechce veľmi pamätať.

Keď sme rozbiehali firmu a mali sme pôžičku skoro milión eur, tak s tým sa mi tiež dobre nezaspávalo, až som si privodil panickú poruchu. Ale za to som na konci dňa vďačný, lebo si myslím, že ak existuje nejaké peklo, tak je to to psychické. Takže aj týmto som si prešiel.

No medzi ľuďmi, ktorí vybudovali svoju firmu z nuly na základe vlastných schopností, sú tie príbehy rovnaké a mnohí si prešli možno ešte horšími vecami. Ja verím, že v podnikaní rozhoduje veľa faktorov, ale najdôležitejšia je výdrž. Treba mať víziu, za ktorou idete. Keď ju máte dobre formulovanú, potom toho viac vydržíte. Je to ako v športe. V športe sa hovorí, že keď talentovaný hráč netrénuje, tak ten, ktorý trénuje, nemusí mať možno ani talent, ale dokáže toho oveľa viac. To isté platí aj v podnikaní.

Čo považujete za svoj najväčší úspech s Pixel Federation?
Nepamätám si, kedy sme zarobili prvý milión. Ale pamätám si, ako mi po dlhom období neúspechov, keď už sme sami o sebe pochybovali, napísala na Facebooku jedna hráčka z Kanady. Napísala mi, že sme urobili najlepšiu hru na svete a že ju to strašne baví. Keď sa štyri roky snažíte a pochybujete o veciach a príde vám zrazu takáto správa, tak vás to extrémne poteší. Doteraz si ten moment pamätám a takáto reakcia od zákazníka je pre mňa ten najväčší úspech.

Ako vidíte svoju budúcnosť?
Vždy som obdivoval ľudí v Silicon Valley, ako je napríklad Bill Gates. Aj on opustil svoj post a venuje sa niečomu, čo pokladá za dôležité, aj keď sa k nemu vôbec nechcem prirovnávať. Myslím si, že to je taký medzistupeň. Dal som si cieľ do dvoch rokov rozbehnúť R&D a potom to odovzdať niekomu inému. Potom by som sa už naozaj nechcel venovať exekúcii, ale skôr pomoci tým, ktorí nemali v živote také šťastie. To mi dáva zmysel.

Prečo?
Pomáham iným z čisto egoistického hľadiska, lebo mi to prináša dobrý vnútorný pocit. Takže preto mi to dáva zmysel. Teda, ja neviem, čo je zmyslom života, a vyzerá to tak, že aj tak všetko skončí v nejakej neutrínovej smrti vesmíru. Z vedeckého hľadiska teda nie je žiadny rozdiel medzi tým, či niečo robíme alebo nie. Ale intuitívne sa mi zdá, že to má zmysel. Takže, som zapojený do viacerých projektov, hoci zatiaľ skôr pasívne.

Ktorým smerom vás to ťahá?
Zaujíma ma vzdelanie. Myslím si, že úlohou vzdelávacieho systému by malo byť nepokaziť detskú radosť zo vzdelávania. Najdôležitejšie zručnosti sú podľa mňa kreativita, kritické myslenie a riešenie problémov, lebo na tie ostatné tu máme Google. Podporujem napríklad vzdelávací program Butterfly Effect alebo súkromnú školu Edulienka.

Druhá rovina je environmentálna. Som veľmi rád, že sa nám podarilo spojiť sa s ľuďmi, ktorí v Malých Karpatoch sprostredkovávajú dialóg medzi ochranármi a lesníkmi ochranárov s lesníkmi. A tiež sa snažíme chrániť odrastené stromy. 150-ročný strom nenahradí ani 100 malých sadeníc alebo 50 desaťročných stromov. Je to jeden ekosystém a myslím si, že by sme ich mali chrániť, lebo nám to naše deti budú neskôr vyčítať.

Ďalej verím v to, že najväčšia pomoc pre spoločnosť je, keď sa sirota, ktorá odíde z detského domova, vie zaradiť do normálneho ekonomického života. V tomto smere má Laco Kossár rozbehnutý veľmi pekný projekt – Tvoj Buddy.

Som aj členom správnej rady Nadácie Pontis, kde sa snažím trochu pomôcť v biznisovom smere.

Povedali by ste, že žijete svoj život podľa vlastných predstáv?
Myslím si, že je správne, aby mal človek taký cieľ a snažil sa priblížiť k svojim predstavám a motiváciám. Moja motivácia nikdy nebola byť podnikateľ a získavať ceny. Moja motivácia bola robiť to, čo ma baví, s tým, že ak to človek robí dobre, tak sekundárne prídu aj tieto veci. V krátkodobom horizonte treba mať aj vlastné predstavy, ale aj predstavy niekoho iného, s ktorými sa zrazíte a musíte ich nejako vyriešiť, lebo tak sa posúvate.

Keď som rozmýšľal nad tým, ako by to vyzeralo, keby bolo všetko podľa mojich predstáv, napadlo mi prirovnanie. Keď jete sladkosti a máte stopäťdesiatu za sebou, ako vám bude chutiť? Ale keď sladkosti nejete a dáte si ju len z času na čas, máte z nej naozaj zážitok. Spoločnosť nerozumie tomu, že pôst, teda zámerné odriekanie si vecí, prispieva k radosti. Keď máme všetko, spôsobuje to oveľa väčšie problémy.