Varil na Cypre, v Londýne, ponúkli mu miesto v Kolíne, jeho kroky však nakoniec smerovali späť na Slovensko. Ako 26-ročný sa stal šéfkuchárom konceptovej pan-ázijskej reštaurácie Fou Zoo v bratislavskej Petržalke. Spolu s kamarátmi potom založil Bao Brothers a vymenil prostredie populárnej a luxusnej reštaurácie za pestrý život v street foode. Michal nám porozprával o svojich zážitkoch zo zahraničia, či mal niekedy chuť zavesiť varechu na klinec, a o tom, čo je preňho v gastre to najpodstatnejšie.

Hlavne_video_jachta_youtube_thumbnail

Sny sú na to, aby sa splnili! Súhlasíte? Tak aký je ten váš? Dajte nám o ňom vedieť.

Hlavne_video_heliport_youtube_thumbnail

Netradičné? Bláznivé? Alebo len také vaše? Je úplne jedno, čo si iní myslia o vašich snoch. My vám s ich napĺňaním pomôžeme.

Pamätáte si, čo bolo prvé jedlo, ktoré ste uvarili?
Ak jedlo, tak asi omeletu. Mohol som mať možno 8-9 rokov. Ale pamätám sa, že ešte predtým, keď boli raz rodičia v práci, sme s kamarátmi skúšali spraviť karamel. Skoro sme vyhoreli, karamel sa nepodaril, ale našťastie sa to skončilo dobre. Odniesol si to jedine ten hrniec.

Vždy ste chceli byť kuchárom?
Keď som bol malý, nerozmýšľal som nad tým, že čím chcem byť. To, že som šiel na kuchársku školu, vyplývalo z toho, že som sa od malička motal okolo mamy v kuchyni. Aj keď sme boli u starých rodičov. Tí mali statok, kde chovali rôzne zvieratá, obhospodarovali pôdu. Mal som k tomu blízko.

Ovplyvnilo vás vyrastanie na statku aj vo vašej profesii?
Veľa vecí mi nebolo cudzích. Chovali rôzne zvieratá, raz ročne bola zabíjačka alebo dedo sťahoval z kože zajaca. Žil som v tom. Keď som sa potom v profi kuchyni stretol s tým, že musím zabiť homára alebo spracovať rybu, neštítilo sa mi to, bolo to svojím spôsobom prirodzené. Je to niečo, čo jednoducho musím spraviť. Vďaka svojmu detstvu som mal vždy úctu a rešpekt k surovinám a k tomu, čo nám matka príroda ponúka.

Vyučili ste sa za kuchára. Kam ste smerovali po škole?
Prvú prácu, ktorú som si našiel, bola v ružinovskej pizzerii. Od samého začiatku ma bavila, bolo to niečo nové, lebo v škole sme pizzu vôbec nerobili. Som typ človeka, ktorý sa rád učí a zdokonaľuje, cítil som potrebu nadobudnúť nové skúsenosti. Nová bola pre mňa aj moja druhá práca vo vinárni v Starom meste. Jeden zo spolumajiteľov bol gurmán a vždy, keď niekam cestoval a vrátil sa nazad, priniesol rôzne nápady, postupy a receptúry. Prvýkrát som tak privoňal k pravej francúzskej gastronómii, ale aj k tej medzinárodnej.
 

Spomínate medzinárodnú kuchyňu. Lákalo vás vycestovať za skúsenosťami do zahraničia?
Mal som možnosť ísť na Cyprus na jednu letnú sezónu vďaka kamarátke. Našla si tam prácu čašníčky a povedala, že hľadajú aj kuchára, tak som išiel. Mal som vtedy 19 rokov, a tým, že som vycestoval do sveta sám bez rodiny, bol som odkázaný len na seba. Musel som sa o seba postarať, a to bolo krásne.

Mali sme obrovskú kuchyňu s veľkými oknami, odkiaľ som videl rovno na pláž. Griloval som mäso, opekal pita chlieb a pozoroval more. Predtým som ho videl možno iba keď som bol malý, keď sme šli s rodičmi do vtedajšej Juhoslávie, takže žiť tam pol roka bolo úžasné. Počas obednej prestávky som sa chodil okúpať. A aj keď som bol šesť dní v týždni v kuchyni, ten jeden voľný deň som si vždy naplno užil. Po Cypre som potom odišiel do Anglicka.

Kam do Anglicka ste šli?
Na začiatku som šiel do Manchestru. Sestra mi tam sprostredkovala prácu pre jednu spoločnosť, ktorá vlastní sieť penziónov. Nebudem klamať, keď poviem, že v kuchyni mali jeden jediný hrniec– a v tom varili gravy omáčku. Je to hnedá omáčka, ktorá sa vyrába zo šťavy z mäsa. Tam ju však pripravovali z granúl. Celý koncept bol dobre nastavený, ale fungoval na báze polotovarov, všetko mali nakúpené, vákuované, jedlo iba zohrievali alebo vyprážali. Nebol tam priestor na zlepšovanie, vydržal som tam tri dni.

Snažili ste sa potom nájsť prácu inde, alebo ste sa chceli vrátiť na Slovensko?
Povedal som si, že keď už som v Anglicku, skúsim tu ešte zotrvať. Išiel som do Londýna, kde som mal bývalého spolužiaka. Tri mesiace som si hľadal prácu. Bolo to dosť náročné aj kvôli tomu, že som poriadne nevedel reč – iba čo-to som pochytil na Cypre.

Zažili ste v tomto období aj nejaký kritický moment, keď ste si povedali, že vás to už nebaví a mali ste radšej robiť niečo iné?
S touto otázkou som sa nikdy nezahrával. Počas celej mojej pracovnej kariéry mi to neprišlo na um. Od školy som bol zžitý s tým, že som kuchár.
 

2_SLS00635
Doteraz si veľmi jasne pamätám moment, akoby sa mi otvoril celý svet. Tá reštaurácia bola na Regent Street, priamo v centre Londýna, kúsok od Piccadilly Circus. Keď som vychádzal zo zamestnaneckého vchodu, vyšiel som na ulicu a videl som, kde sa nachádzam... Mal som od šťastia zimomriavky. Bola to obľúbená ázijská reštaurácia s pestrou ponukou a mala takmer 200 miest na sedenie. To znamená obrovskú kuchyňu s devätnástimi kuchármi na jeden servis. Mal som veľa priestoru na čerpanie skúseností.

Kedy nastal zlomový bod, keď sa vám podarilo získať prácu?
Po troch mesiacoch. Michal, jeden chalanov, s ktorým momentálne vlastním biznis, robil v reštaurácii v centre Londýna. Bola to luxusná ázijská reštaurácia, veľmi pekná, otvorená iba pár mesiacov. Michal sa opýtal šéfkuchára, či niekoho nepotrebujú. Povedali mi, aby som prišiel na skúšku. Pamätám si, že som prišiel a hneď ma zadelili na sushi bar a dali mi robiť krabiu rolku. Šesť hodín v kuse som robil jediný typ rolky. Na konci smeny za mnou prišiel šéfkuchár a povedal mi, že super, dnes si robil zadarmo, zajtra môžeš prísť naostro.

Aký to bol pocit?
Doteraz si veľmi jasne pamätám moment, akoby sa mi otvoril celý svet. Tá reštaurácia bola na Regent Street, priamo v centre Londýna, kúsok od Piccadilly Circus. Keď som vychádzal zo zamestnaneckého vchodu, vyšiel som na ulicu a videl som, kde sa nachádzam... Mal som od šťastia zimomriavky. Bola to obľúbená ázijská reštaurácia s pestrou ponukou a mala takmer 200 miest na sedenie. To znamená obrovskú kuchyňu s devätnástimi kuchármi na jeden servis. Mal som veľa priestoru na čerpanie skúseností.

Čo ste si z Londýna priniesli do svojho aktuálneho projektu?
O tom by sa dalo rozprávať veľmi dlho, ale najhodnotnejší bol know-how od starých japonských sushi majstrov. Žili v Anglicku aj viac ako 20 rokov, a aj keď nevedeli dobre jazyk, nepotrebovali ho, lebo mali svoje remeslo. Fungovali ako samostatná jednotka, objednávali si ryby, sami ich spracovávali – k tomu sa nedostal ani šéfkuchár, ten mal svoju vlastnú exekutívu. Ale ja som si k nim našiel cestu a postupne ma začali učiť ako sa filetujú ryby, varí ryža a všetko, čo k tomu patrí.

Ako viedla vaša cesta späť na Slovensko?
Keď som končil v Londýne, dostal som dve ponuky na prácu. Jednou z nich bola ponuka robiť šéfkuchára v hotelovej reštaurácii v Kolíne, ktorá bola súčasťou väčšej siete. Bola to ázijská kuchyňa „šmahnutá“ Južnou Amerikou. Znamenalo to skvelé ohodnotenie a to, že by som konečne dosiahol vrchol rebríčka. Krátko na to ale prišiel podnet zo Slovenska - vytvoriť koncept ázijskej reštaurácie. Išlo o Fou Zoo. Návrh ma nadchol a povedal som si, že po piatich rokoch už je čas vrátiť sa domov.
 

Ak si chcete pozrieť video, prijmite marketingové súbory cookie. Cookie settings

Ako to potom prebiehalo? Budovali ste sám svoj tím?
Vyskladali sme ho spolu s majiteľmi. Sčasti som si podobný typ zodpovednosti vyskúšal už ako zástupca šéfkuchára v Londýne. Vedel som v tom trochu plávať, ale vo veľa veciach to bolo pre mňa stále nové.

Čiže vám už od začiatku išlo všetko pekne od ruky?
Určite boli aj ťažšie momenty. Napríklad keď sme pred oficiálnym otvorením robili „soft opening“. Vtedy je reštaurácia ešte zatvorená, ale prídu na skúšku rodinní príslušníci, kamaráti, partneri. Servírovali sme sashimi, teda plátky surovej ryby, a rozhodli sme sa, že ich budeme podávať na ľadových kryhách. Pripravil som ryby, nakrájal, celé som to pekne naaranžoval. A potom sme zistili, že ryby sa na ten ľad prilepili. Nenapadlo nám to predtým odskúšať. Trošku sa mi vtedy zrútil svet. Našťastie sme sa potom nejak vynašli a dopadlo to dobre.

Ako ste zvládali tlak z toho, že máte pod sebou celú reštauráciu? Predsa len, boli ste vtedy dosť mladý.
Mal som 26 rokov. Bolo to náročné. Šesť mesiacov som nemal deň voľna. Pol roka som tam bol každý boží deň. Nemal som nijaké záväzky, mal som jasný cieľ a išiel som ako dostihový kôň. Bavilo ma to a žil som tým. Len náročné bolo udržať tú kvalitu. Veľa hostí k nám na začiatku chodilo a keď si ma dali zavolať a prišiel som k ich stolu, divili sa, že také mladé ucho, a šéfkuchár? Hovorili, že je všetko super, chválili, ale tiež tvrdili, že rovnakú kvalitu nebudeme vedieť utiahnuť. Ale dalo sa - deväť rokov.

Ako sa vám to podarilo udržať tak dlho?
Vo všeobecnosti je to vždy o ľuďoch. Bola tam dobrá energia a neustály tvorivý duch. Stále sme prinášali nejaké nové trendy. A nebolo to len v kuchyni, ale aj na rajóne. Či už to bol výber vína alebo rôzne čaje, limonády, kokteily. Jednoducho to tam kypelo tvorivosťou a kreativitou. Tiež sme veľa cestovali. Fou Zoo bola napríklad prvá reštaurácia na Slovensku, ktorá si pozvala zahraničného šéfkuchára. Hneď v prvom roku sme tam mali michelinského šéfkuchára, Japonca Ichira Kubota.

Hovorili ste, že ste varením a reštauráciou žili. Mali ste niekedy aj ťažké obdobie, keď ste si povedali, že sa vám do reštaurácie nechce ísť?
Také obdobie prišlo po asi siedmich rokoch. Jedným z dôvodov bolo aj to, že som mal malého syna, v tom čase mal dva roky. V práci som ale trávil takmer všetok čas. Bol som tam päť dní v týždni a občas aj v sobotu, keď sme mávali školu varenia. Uvedomil som si, že už tam nechcem tráviť toľko času. Mal som ale dvoch veľmi šikovných zástupcov a šikovný tím, vedeli, čo robia. Postupne som svoj čas odkláňal domov. Na základe tohto aj prišlo neskôr rozhodnutie posunúť sa ďalej.

Ako ste dostali nápad založiť Bao Brothers?
Koncept Bao Brothers sme začali v teoretickej rovine dávať dokopy pol roka pred tým, ako som odišiel z Fou Zoo. Bolo to s mojimi dvomi spoločníkmi a paradoxne, s kamarátmi Michalom a Ivanom, s ktorými som žil v Londýne. Všetci traja sme z gastra. Bao nám jednoducho zapasovalo. Ide v podstate o naparované knedľové cesto, takže obsahuje veľmi známe chute. A bol tam tiež priestor na kreatívu, lebo dovnútra človek môže dať veľa rôznych chuťových kombinácií – aj tých vegánskych, aj tých nie vegánskych.

Čo je pre vás pocitom zadosťučinenia alebo sebarealizácie?
Keď som z Fou Zoo odchádzal, veľa ľudí nechápalo, prečo idem z jednej z najlepších reštaurácií na Slovensku „na ulicu“. Ja som to vnímal tak, že vo Fou Zoo som už akoby naplnil potenciál toho, čo som mal po sebe zanechať a čo som si mal odtiaľ zobrať. Chcel som začať od začiatku. Zažiť niečo nové a ísť ďalej. A ten moment, keď sa mi to podarilo, bol pre mňa zadosťučinením. Bol som bytostne presvedčený o tom, čo chcem urobiť a podarilo sa. Mohlo to pritom vypáliť úplne inak. Život je všelijaký.

Neoľutovali ste, že ste z reštaurácie odišli?
Nie. Ako Bao Brothers fungujeme tri roky a odhliadnuc od pandemickej situácie sme veľmi dobre rozbehnutí. Vybudovali sme si základňu ľudí, ktorí k nám chodia a vracajú sa, lebo im chutí. Nestagnujeme. Už nám chýba iba kamenná prevádzka, čo bola jedna z našich prvotných ambícií.

Čo potrebujete pre spokojný život?
Tak určite treba stabilné domáce zázemie, aby sme mali čo jesť a kde bývať. Potom oporu v rodine, aby sme aj naďalej spoločne napredovali v tom, čo robíme. A hlavne dobré zdravie.

Povedali by ste, že žijete svoj život podľa vlastných predstáv?
Určite áno. Budujem koncept, ktorého som spolutvorcom. To znamená, že som sám sebe pánom v rámci času a toho, kam budú moje kroky smerovať. Takisto si vážim svoju rodinu. Som spokojný a vnútorne vyrovnaný s tým, aký mám život.
 

Séria videoportrétov

Život podľa vlastných predstáv

Spoločnosť Swiss Life pravidelne pripravuje portréty ľudí, pre ktorých zohráva dôležitú úlohu sebarealizácia. Sebarealizácia a život podľa vlastných predstáv je totiž podstatou našej práce. Uvedomujeme si, že životy našich klientov nejdú vždy podľa plánu. Pokiaľ však ide o finančné zabezpečenie, krytie rizík a potreby a požiadavky, dbáme na to, aby sme ich zosúladili. Naše riešenia pomáhajú klientom žiť život, pre ktorý sa sami rozhodli. Práve to je základ úspechu Swiss Life v posledných 160 rokoch a je to aj základom našej firemnej budúcnosti.

Povedzte nám o vašich želaniach, snoch a cieľoch

Našimi klientmi sú šikovní, aktívni ľudia, ktorí sa dokážu nadchnúť pre to čo robia tak v osobnom, ako aj pracovnom živote. Ak patríte medzi nich, radi vás podporíme. Dohodnite si bezplatné stretnutie a zistite aké benefity získate, ak zveríte svoje peniaze profesionálom, ktorých starostlivosť o financie baví.

Manželia Repíkovci zo Slowlandie

Životné témy

Manželia Repíkovci: „So Slowlandiou sme si siahli na hviezdy“

V imaginárnej krajine je možné všetko. Rešpektovať tradície, nepodliezať latku, ponáhľať sa pomaly aj napredovať zároveň. Michal a Zuzana Repíkovci si pod Zoborom založili rodinnú remeselnú manufaktúru a začali vyrábať prémiové orieškovo-čokoládové krémy, ktoré prekvapili aj svetových čokolatierov.

Čítať ďalej
Smiling couple and insurance agent going through real estate plans during a meeting in the office. Focus is on man.

Tlačové správy

Prečo sa oplatí využiť služby finančných agentov?

Aká je skutočná pridaná hodnota človeka, s ktorým klient podpisuje zmluvu na poistenie, investíciu či hypotéku?

Čítať ďalej
Heinz Frei_0

Životné témy

Heinz Frei: „Búriť sa proti svojmu osudu je tvrdá práca“

14 titulov majstrov sveta, 35 paralympijských medailí, 122 víťazstiev v maratóne: Heinz Frei je priekopníkom v športe na invalidnom vozíku a podporuje sebarealizáciu ľudí so zdravotným postihnutím. Prečítajte si rozhovor o jeho temných chvíľach, odhŕňaní snehu a umení žiť v prítomnosti.

Čítať ďalej
Young couple managing finances, reviewing their bank accounts using laptop computer and calculator at modern kitchen. Woman and man doing paperwork together, paying taxes online on notebook pc

Tlačové správy

Na dlh treba mať peniaze. Dnes i zajtra

Je vhodné poponáhľať sa s pôžičkou? Dôvodom na rýchle upísanie sa splácaniu je rast úrokových sadzieb a rekordná inflácia. Vyzerá to tak, že úroky tak skoro vo svojom smere nepoľavia a aj s infláciou to vyzerá byť na kamarátstvo na ešte nejaký čas. Ale, neponáhľajte sa. S pôžičkami opatrne.

Čítať ďalej
Business meeting concept.Coworkers team working new startup project at modern office.Analyze business documents, using touch tablet.Blurred background.Horizontal.

Tlačové správy

Pozitívne vyhliadky pre pravidelných investorov

Budúcnosť vyzerá veľmi sľubne. Neustále hľadanie odpovede na otázku, kam sa bude uberať akciový trh v najbližších rokoch, upriamuje pozornosť do minulosti. Hľadá sa, či už podobná situácia niekedy nastala. Najväčšiu podobnosť vidia analytici v prvej polovici sedemdesiatych rokoch, keď nastalo obdobie stagflácie.

Čítať ďalej
Cute little boy is putting coin into the piggy bank, looking at camera and smiling while spending time with his grandpa at home

Tlačové správy

Nezáleží, kedy začnete investovať. Dôležité je začať

Vedeli ste, že najvýnosnejšie pravidelné desaťročné investovanie bolo od roku 1989 ? Pritom na dvadsaťročný horizont sa oplatilo začať v roku 1979 a na 30-ročný už v roku 1969? Naopak, na 10 ročné trvanie prispievania do akcií sa neoplatilo začať v roku 1999 a na 20 rokov v roku 1989?

Čítať ďalej