Pilotka Sandra Sandtnerová: Výcvik, by som zvládla aj keby som mala tri roboty. Hnala ma motivácia

Pracovne ste strávili niekoľko týždňov v Sudáne, čo je pomerne nezvyčajná destinácia. Je to iné ako lietať v Európe?
Určite áno a je to fantastická skúsenosť. Je to pre pilotku v mojom štádiu úžasná škola. Najprv som lietala v Európe, čiže som si zvykla na miestne štandardy. Väčšinu výcviku som si robila na Slovensku a lietala som na neriadených letiskách. A potom som mala možnosť lietať zo Sudánu do Dubaja, do Dohy, do Istanbulu. Priznám sa, keď som pristávala v Istanbule a videla som pred sebou šesť dráh, mala som chuť poštípať sa, či sa mi to nesníva. Bol to naozaj veľký okamih.

Ako ste sa dostali k práci v leteckej doprave?
K letectvu som sa dostala čisto náhodne, pretože ma nezobrali na vysokú školu. Chcela som vykryť ten rok, tak som ako osemnásťročná začala robiť letušku. Keď som pri praktickej časti výcviku vstúpila do kokpitu lietadla, pocítila som vnútri akoby kopanec, že toto je ono. Vtedy som sa zamilovala do letectva. Už keď som začala pracovať ako letuška, vedela som, že chcem byť dopravná pilotka. No mala som len 18 rokov, tak sa mi to ťažšie presadzovalo aj u rodičov. Výcvik bol finančne náročný, nepomohlo tomu ani to, že som žena. Našťastie sa to po rokoch podarilo. S približovaním sa k cieľu som sa len utvrdzovala v tom, že to chcem. Aj keď mám budík o jednej ráno, neprekáža mi to, lebo idem do práce, ktorú milujem.

Čítajte viac >>> Marián Gáborík a Boris Valábik: Tvrdá práca porazí aj talent, s ktorým sa nepracuje

S vysokou školou ste to potom vzdali?
Všetci moji spolužiaci už v maturitnom ročníku vedeli, kam ich to ťahá. Ja ešte nie a bola som z toho aj veľmi nešťastná. Ale teraz si myslím, že je úplne v poriadku, keď sedemnásťročný človek ešte nevie, čo chce robiť. Keď sa vás každý pýta, kam idete na vysokú školu, je to stresujúce, akoby to bola povinnosť, čo podľa mňa nie je. Ja som začala študovať na vysokej škole leteckú dopravu teraz, na „staré kolená“, ale viem, že je to niečo, čo ma veľmi baví.

Prácu letušky ste robili desať rokov. Aké boli tieto skúsenosti?
Od osemnástky som pracovala ako letuška pre nízkonákladovú spoločnosť, čiže všetko bolo v našej réžii: nájsť si ubytovanie, zabezpečiť stravu... Prvú základňu som dostala v škótskom Edinburgu, kde som bola štyri roky. Tri roky som potom bola na základni v Bruseli a na záver v Bratislave. Aj tým, že som bola mladá a venovala som sa tomu, som mala slušný kariérny rast.

Nízkonákladová spoločnosť pracuje tak, že sme sa vždy vracali domov. Akoby som išla do kancelárie a po práci sa vrátila naspäť domov. Mohla som mať psíka aj štandardný rodinný život. Pri mojej súčasnej práci je to iné. Teraz mám život zbalený v kufri, ktorý mám stále so sebou. Ale som za to veľmi vďačná.

Čítajte viac >>> Miriam Fuňová zachránila Majoliku pred zánikom a opäť jej vdýchla život

Na akej úrovni ste boli ako pilotka v roku 2021?
Čím viac má pilot nalietané, tým má väčšiu hodnotu. Veľmi si vážim, že mi moja letecká spoločnosť dala šancu. V roku 2021 som mala nalietaných približne 300 hodín a približovala som sa k celkovému náletu 500 hodín. Tieto míľniky si stanovujeme skôr my, piloti, ale znamenalo to, že som bola ešte začiatočníčka.

Ako vyzerá pilotný výcvik?
Prvá fáza je športový pilot pre súkromné účely. Keď po úspešnom dokončení tejto licencie chcete prejsť na vyšší level, teda dopravné lietanie, nasleduje štrnásť predmetov Airline Transport Pilot Licence, ktoré musíte absolvovať na dopravnom úrade. Na to som sa učila asi rok a pol. Zároveň si robíte aj nálet, tzv. time building, pretože výcvik musíte ukončiť ako minimálne 200-hodinový pilot. V ďalšej fáze je lietanie podľa prístrojov. Posledné moduly sú tzv. Multi Engine a CPL, teda Commercial Pilot Licence.

Kde ste si robili letecký výcvik a koľko to trvalo?
Cena pilotného výcviku niekedy siaha až do astronomických čiastok. Hľadala som nejakú zlatú strednú cestu v pomere ceny a kvality. Koniec koncov, tie papiere majú v podstate rovnakú hodnotu, či výcvik skončíte na Slovensku, vo Veľkej Británii, v Nemecku... Robila som to teda na Slovensku a šlo o tzv. modulový výcvik. Funguje tak, že si „skladáte“ jednotlivé moduly. Postupne sa to nabaľuje, až skončíte ako tzv. 200-hodinový pilot. Potom už máte licenciu dopravného pilota a nárok hľadať si prácu v doprave. Výcvik som si robila popri práci letušky, aj preto mi to trvalo štyri a pol roka. Dá sa spraviť oveľa rýchlejšie, ale ja som si naň priebežne zarábala.

Čítajte viac >>> Slovenka Denisa Stefanová hrá futbal v Bundeslige a varila pre Rytmusa, Kaliho či pápeža

Bolo to náročné, skĺbiť výcvik a prácu?
Určite sa výcvik robí ľahšie, keď sa človek môže sústrediť iba naň. Mňa však hnala taká motivácia, že by som to možno nejako zvládla, aj keby som mala tri roboty. Prostredie letiska, vôňa leteckého benzínu, motory... To je láska. Ale musíte to naozaj cítiť zvnútra, nedá sa to falšovať.

Naučilo vás šetrenie na finančne náročný pilotný výcvik pracovať s financiami?
Určite, veľmi. Aj keď myslím si, že som sa nikdy nesprávala k financiám neuvážene. Ale je to o prioritách. Uvedomujem si, že niekto by tie peniaze investoval inak. Ľudia v mojom veku si kupujú nehnuteľnosti. Ja mám malú knižočku, kde je poskladaný pilotský preukaz.

Ako to šetrenie vyzeralo?
Keďže som si vybrala modulový výcvik, platilo sa vždy po moduloch. Dalo sa to zvládnuť vďaka tomu, že som mala stálu prácu a plat, ale taktiež som si zobrala pôžičku, ktorú teraz splácam. Veľa pilotov je na tom podobne. A keď som potrebovala, veľmi mi pomohli rodičia. Aj keď som celý čas šla za cieľom dostať sa do kokpitu dopravného lietadla, rovnako som si uvedomovala aj to, že dvadsať mám iba raz. Nechcela som sa len zavrieť v izbe na niekoľko rokov a všetko investovať. Takže som hľadala nejaký balans.

Len čo ste dokončili výcvik, prišla pandémia a lety sa zastavili. Ako ste to prežívali?
Bolo to veľmi ťažké obdobie. Aj som rozmýšľala, že keby mi niekto v roku 2015 povedal, že keď dokončím výcvik, budem rok na zemi, či by som do toho išla. Ale ako sa poznám, určite áno. Veľmi som chcela bojovať proti pandémii a za návrat do normálneho života, vrátane otvorenia letísk a spustenia letov, tak som začala robiť v nemocnici. Navyše som začala na vysokej škole študovať leteckú dopravu. Od pondelka do piatku som mala školu, kvôli pandémii diaľkovo. Po víkendoch som bola v nemocnici. Som veľmi vďačná za iný pohľad na situáciu, aj za ľudí, ktorých som tam spoznala.

Čítajte viac >>> Michaela Dorčíková patrí medzi najrýchlejšie ženy na svete. Cenu jej odovzdával prezident FIA Jean Todt

Čo ste v tej v nemocnici robili?
Bola to práca spojená s covidom, tzv. filter pri vstupe do nemocnice. Bol v nej zákaz návštev a cez víkend fungovala iba pre ľudí, ktorí prišli na ošetrenie na pohotovosť. Zmerala som im teplotu, vypísala papiere a tak ďalej. Ale tým, že som bola letuška, práca s ľuďmi pre mňa vôbec nebola problém.

Piloti sú častejšie muži. Ako vás vnímajú kolegovia?
Nad týmto sa zamýšľam aj ja. Či sa tešia, keď vidia, že s nimi letím, alebo si naopak hovoria, o čom sa s tou Sandrou budeme rozprávať, o ženách asi nie. Často som počula, že žena patrí do kuchyne, že už mám ísť na materskú a podobne. Ale celkovo si myslím, že máme dobrý vzťah. Je u nás rodinná atmosféra, aspoň ja to tak vnímam.

Máte aj nejaké kolegyne?
V našej spoločnosti momentálne aktívne lietame tri, jedna kapitánka a dve kopilotky. Tretia kopilotka je na materskej. A zvyšných asi 60 pilotov sú muži.

Ako vyzerá deň, keď letíte?
Môj pracovný deň sa môže začínať od polnoci do polnoci. Pri príprave na let si pozerám počasie, letisko, jeho dráhy. Ak na nejaké letím prvýkrát v živote, chystám sa už deň vopred a všetko si o ňom čítam. Na letisku sme asi dve hodiny pred odletom. Pripravujeme si kokpit, stevardi pripravujú kabínu, máme brífing, čo nás čaká. Odletíme si, čo treba, pristaneme a hotovo. Na tejto práci je úžasné, že keď pristaneme a zaparkujeme lietadlo, máme voľno.

Aký pocit je vzlietať s takým veľkým strojom?
Úžasný. Dopravný pilot musí monitorovať veľa vecí, čiže je to maximálne sústredenie. Zároveň trošičku adrenalín, ale aj vášeň. Pre mňa je to práca snov. Určite to zahŕňa aj veľkú zodpovednosť. V tých chvíľach neexistuje nič iné, iba prítomný okamih. V prípade zlyhania nejakého technického faktora musí nastúpiť ten ľudský, ktorý to zachráni. V kokpite nie je priestor na chyby a omyly. Jasné, všetci máme horšie aj lepšie dni, preto sme tam dvaja. Navzájom sa podporujeme aj kontrolujeme.

Čo robíte medzi tým, keď vzlietate a pristávate?
Stále sme v práci, ktorá si vyžaduje neustále sústredenie. Monitorujeme let. Aby to bolo čo najbezpečnejšie a najpresnejšie, lietame s autopilotom, lenže vraví sa, že autopilot vás dokáže aj zabiť. Musíme mu dávať správne vstupy, trate, body. Vo vzdušnom priestore navyše nie sme sami, takže sa vyhýbame a komunikujeme s vežou. Počas letu zaznamenávame rôzne parametre a stále meriame palivo. Rozmýšľame, kde pristaneme, ak nám vypadne pohonná jednotka. Je toho veľa.

Venujete sa vo svojom čase okrem letectva aj niečomu inému?
Letectvo je moja práca, ale zároveň aj môj voľný čas. Okrem lietania si rada zašportujem a s priateľom máme psíka. Aj priateľ pracuje v oblasti letectva, je to pre nás hobby a niečo, čo nás baví a spája. Navzájom sa posúvame a podporujeme. Je jeden z mojich najväčších fanúšikov a platí to aj opačne.

Čítajte viac >>> Na okruhoch jazdí od 6 rokov. Jakub Gašparovič na motokáre uháňa aj 120 kilometrovou rýchlosťou

Aj váš partner je pilot. Ako sa dá zvládať takýto vzťah?
Priateľ je vojenský dopravný pilot, takže má v štátnej sfére trochu iný rozvrh, pracuje od pondelka do piatku. Ja pracujem nepravidelnejšie. Pracovný život v letectve ovplyvňuje aj ten súkromný a chce to veľmi chápavého partnera. Ale ten môj mi je neskutočnou oporou. Tým, že on je u vojakov a ja v civile, sa to zatiaľ dá zvládnuť. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ale ja si myslím, že keď ľudia chcú, všetko sa dá.

Dalo vás dokopy letectvo?
Veru dalo, boli sme na skúškach na dopravnom úrade. (smiech) Môj priateľ si ma všimol a napriek tomu, že bol veľmi hanblivý, sa ma prišiel niečo spýtať. Dvakrát ma zavolal na kávu, ani raz som nešla. Ale potom to, našťastie, vyšlo.

Sen stať sa dopravnou pilotkou sa vám už podarilo splniť. Máte ešte nejaké ďalšie sny?
Som typ človeka, ktorý sa nikdy neuspokojí. Stále chcem dosiahnuť viac, stále mám nejaký cieľ a urobím všetko preto, aby som ho dosiahla. Aj teraz mám ďalší. Môj veľký sen je byť výcviková kapitánka. Je to otázka niekoľkých rokov a veľmi veľa učenia a skúseností, ale chcem na tom pracovať. Okrem toho by som chcela mať rodinu.

Žijete svoj život podľa svojich predstáv?
Momentálne určite. Dostala som sa k tomu, o čom som veľa rokov snívala a veľmi dlho som na tom pracovala. Často mám aj v práci zimomriavky po celom tele a pomyslím si: Wow, som naozaj tu?