Architekt Jan Revaj: Mojím poslaním je robiť tento svet krajším

V mladosti ste sa profesionálne venovali hokeju. Prečo ste zmenili svoje kariérne smerovanie?
Moje sny sa skončili zranením, čo bol zlomový moment. Počas toho obdobia som si čas vypĺňal kreslením. Najprv to bolo len moje veľké hobby. To, že som sa zameral na architektúru, bola vlastne náhoda. Na strednú školu stavebnú som išiel za svojím najlepším kamarátom, aj keď som najprv chcel som ísť niekam inam. Mali sme tam predmet architektúra. Fascinovala ma na ňom prechádzka dejinami, umením, a hlavne tvorivosť.

Ako vyzerala vaša cesta za architektúrou?
Keď som hrával hokej, tak som sa sústredil na hokej. Vtedy som o škole príliš veľa nepremýšľal. Ani som nevedel, že keď chcete ísť na vysokú školu, musíte spraviť prijímacie skúšky. Keď som hokej prestal hrať, ocitol som sa vo vzduchoprázdne a mal som problém zaradiť sa. V tom období som prespával na voľných posteliach na internátoch v Bratislave u kamarátov, ktorí študovali. Chodil som na brigády a robil som, čo prišlo, napríklad strážil Inchebu. A pomedzi to som si kreslil.

Až jedného dňa som sa rozhodol, že chcem ísť na školu. Prišiel som na vrátnicu Vysokej školy výtvarných umení a povedal som, že by som chcel u nich kresliť. Vrátnik nechápal, čo tam robím. Spýtal sa ma, odkiaľ som. Jeden pedagóg bol z Liptovského Mikuláša ako ja, tak ma zaviedol za ním. Bol to Igor Rumanský. To bol zlomový moment, keď som sa začal zaujímať o vysokú školu a o umelecké smerovanie vôbec.
 

Ako vás ovplyvnila spolupráca s týmto významným slovenským výtvarným umelcom?
Strávil som s ním veľa času. Formoval ma po umeleckej, ale aj po ľudskej stránke. Samozrejme, nešlo to hneď. Bol som predsa športovec – hokejista, a zrazu som chcel kresliť. U niekoho to vydrží týždeň či dva. Igor ma nechal mesiace kresliť vonku na chodbe sochu. Vždy som kreslil len jej lakeť. Okolo mňa chodili študenti, ktorých som obdivoval, lebo ja som ešte študent nebol. Dostať sa na tú školu bolo veľké umenie.

Až po troch mesiacoch, keď som chodil každé ráno kresliť tú ruku, mi povedal, že vidí, že to naozaj chcem robiť. Vtedy sa mi zmenil svet. Aj on sa mi viac otvoril a ukázal mi úplne iné smerovanie v živote, za čo som mu dodnes vďačný.

Kedy ste sa teda aj vy stali študentom?
Pomedzi to som na rok nastúpil do základnej vojenskej služby. Ako vojak v Dolnom Kubíne som však okrem svojich povinností buď kreslil, alebo čítal. Začal som sa pripravovať na školu a ďalší rok som išiel na architektúru na Slovenskej technickej univerzite. Popri tom som chodil kresliť na VŠVU a stále som sa stretával s Igorom Rumanským. Vždy som bol typ, ktorý chcel viac. Zisťoval som, kde sú hranice a aké sú najlepšie možnosti. Chcel som sa učiť. Tak som išiel na prijímačky aj na VŠVU. Igorovi som o tom nepovedal, až keď som sa tam dostal. To bolo obdobie, keď som študoval tieto dve školy naraz.

Bratislava vám však zakrátko nestačila a objavili ste čaro Viedne. Ako ste začali získavať skúsenosti tam?
V určitej dobe som bol taký hladný po vedomostiach, že som sa snažil učiť čo najviac a stretnúť čo najzaujímavejších ľudí. V tom čase študoval vo Viedni kamarát, a ja som sa tam s ním jedného dňa vybral vlakom. Vo Viedni som bol prvý alebo druhýkrát. Atmosféra mesta a historické budovy ma očarili. Kamarát sa chcel zastaviť v svetoznámom štúdiu Coop Himmelb(l)au, kam zvažoval nastúpiť na prax. Povedali mu, že musí vypísať žiadosť a doniesť portfólio. Bol som práve po nejakej skúške a portfólio som mal so sebou. Nevedel som síce po nemecky, ale v rámci zábavy som kamarátovi povedal, nech mi pomôže vypísať žiadosť. Tak som sa ako tretiak ocitol v štúdiu Coop Himmelb(l)au, kde som robil na významných projektoch a videl, ako funguje veľký ateliér.

A ako ste sa dostali k svetoznámej Zahe Hadid?
Keď už som bol tam a stretával som ľudí, rýchlo som zistil, čo je vo Viedni najlepšie. Učili tam vtedy traja svetoví pedagógovia: Wolf D. Prix, Greg Lynn a Zaha Hadid. Nakoniec som sa ocitol na Erasme na Technickej univerzite vo Viedni a potom aj na Angewandte. Učila tam Zaha Hadid, ktorá menila svoje obrazy na stavby. Bola jedna z architektov, ktorí vedeli aj dobre maľovať a ich začiatky boli v umení. Preto som k nej šiel.

Nelákala vás aj umelecká cesta maliara?
Čisto pri maľbe som neostal len preto, lebo ma zaujímal priestor a to, že môžem pre ostatných ľudí vytvoriť niečo, čo ich dokáže ovplyvňovať. Robiť architektúru znamená vytvárať veci v úplne inej mierke. Keď maľujete, ste vy a obraz. Keď robíte sochy, ste vy a socha. Ale keď robíte architektúru, tak v priestore dokážete vytvárať nádherné veci, ktoré dokážu ovplyvňovať veľmi veľa ľudí. Ale aby ste to dokázali, nie je to len o vás. Musíte vedieť postaviť tím, a hlavne nájsť ľudí, ktorí s vami zdieľajú víziu. Na každom diele vidíte, aký je dobrý tím. Je to ako v hokeji. Architektúra je tímová práca. Od vymyslenia až po realizáciu je veľmi dlhá cesta.

Prečo ste sa po zahraničných skúsenostiach vrátili na Slovensko?
Jedno obdobie som bol v New Yorku, robili sme apartmány na Manhattane. Bol som aj v ateliéri, kde sme robili projekty nákupných centier do Ruska. Neboli to však moje projekty, robil som pre iné štúdiá. Keď som sa vrátil z Viedne, premýšľal som, či pôjdem ako moji spolužiaci naspäť do sveta. Pre mňa však bolo dôležité hľadať si svoju vlastnú cestu. Nevyhovovalo mi byť len jedným z desiatok architektov vo veľkom ateliéri. Postavil som teda svoju vlastnú kanceláriu v Bratislave.

Vo vašej tvorbe sú veľmi podstatné emócie. Ako sa to v nej odzrkadľuje?
Mojím poslaním je vytvárať domy alebo priestory s emóciu. Môj sen je sprostredkovať ľuďom emóciu, ktorú pri tvorbe zažívam aj ja. Keď vytváram priestor alebo vilu, hľadám bod nula. Pokoj. Snažím sa vytvoriť prirodzený flow pre človeka, ktorý tam žije. Zvonka prichádza veľa emócií, ktoré nás zaťažujú. Domov by mal byť miesto, kde človek nájde svoj vnútorný pokoj, kde sa dokáže naštartovať.

Keď je dom kreatívny, nabáda k tomu aj vás. Potrebujem vytvárať domy aj vily, ktoré vás obohacujú, ktoré sú pokojné. Otvoria vám myseľ. Ostatné veci, ktoré riešite v biznise alebo vo svojom živote, sú už na vás. Ale ten dom by vám mal dať stabilitu.

Ktoré z vašich diel možno považovať za vlajkové lode vášho ateliéru?
Robíme koncept víl po svete, nazvaný White Gem Collection. Zatiaľ stoja tri a ďalšie dve sú v návrhu. Každé miesto má svoje čaro a tým, že ja rád hľadám a stále veci posúvam, nemohol by som všetko robiť len na jednom mieste.

Okrem toho som pred desiatimi rokmi stretol zaujímavého človeka, ktorý chcel urobiť na Slovensku development, aký tu ešte nebol. Dohodli sme sa, že spolu urobíme koncept, ktorý bude jedinečný a ľuďom prinesie emóciu z bývania a zo života. A tak sme vytvorili projekt Tri vody Malinovo. Nie je postavený tak, aby zarobil čo najviac. Ten človek povedal, že radšej zarobí menej, ale vytvorme niečo, kde budú ľudia šťastní. Ľudia nemusia nachádzať tú emóciu len vo svojich súkromných vilách. Dokážu ju mať aj v developerskom projekte.
 

Nakoľko musíte robiť kompromisy s vašou umeleckou víziou a s tým, čo chcú klienti?
Vždy je to o chémii medzi klientom a architektom. Aby vzniklo harmonické dielo, musia byť obe strany v symbióze. Nie je to len o architektúre, ale aj o psychológii.

Kto sú tí vaši klienti? Aký typ človeka je v symbióze s vami?
Moji klienti sú ľudia, ktorí hľadajú rovnako ako ja. Sú to ľudia, ktorí vedia počúvať a chcú sa niekam posunúť. Vedia prijať radu a byť otvorení voči novým veciam. Môj dom väčšinou nie je pre klientov ich prvý. Majú už aj určité skúsenosti. V tejto dobe je super, že ľudia môžu veľa cestovať a zažívať veci. Hľadajú zážitky a chcú dostať emócie. Potom prechádzajú možnosti na trhu, kto im vie ten zážitok alebo emóciu vytvoriť.

Veľa klientov sa stane mojimi osobnými priateľmi. Neviem robiť veci, ktoré sú anonymné. Nenapĺňajú ma. Vždy je to nejaký príbeh. Ale tak, ako je o tom investorovi, je aj o mne, lebo tiež do projektu dávam kúsok seba.
 

Čomu sa venujete vo svojom voľnom čase? Ešte hrávate aj hokej?
Veľa čítam, chodím na prechádzky. A ten hokej... Keď vidím, že Jaromír Jágr hrá ešte v päťdesiatke na takej vysokej úrovni, viem, že ešte mám čas vrátiť sa späť. (smiech)

Som tiež silne rodinne založený. V tejto profesii to nie je ľahké, pretože si vyžaduje čas. Ale rodina musí ostať na prvom mieste, pretože potrebujem mať túto stabilitu. Pri všetkom, čo som v živote zažil, bola pri mne moja manželka. Spoznali sme sa dávno, keď ja som hral hokej a ona robila krasokorčuľovanie. Bez jej opory by som v živote nebol tam, kde som.

Podarilo sa vám splniť si svoje sny alebo si za nejakými stále idete?
Každý deň je naplnením môjho sna. Keď robíte to, čo vás baví, a máte základné piliere v rodine, priateľoch, kolegoch, investoroch, je to radosť.

Myslíte si, že žijete svoj život podľa vlastných predstáv?
Momentálne áno. Nechcel by som na ňom nič meniť. Nič iné ma neláka, ani keď nad tým premýšľam. Dôležité je vedieť, kto ste, čo chcete a kam idete. Potom žijete podľa vlastných predstáv.